Toto je Polnočná opera 2 … príbeh pokračuje ….
Ubehol už piaty rok a on hľadí na náhrobný,
ten kameň kvôli ktorému nespí a neni schopný.
Prináša ruže stále červené jak v krvi,
stále hľadí na fotku na kameni a to ho drví.
Piaty rok nevie spať, stále noci bezsenné,
vidí jej tvár, unesú ju duše unesené.
Vidí plaš, vidí slzy, vidí biely tunel, dvierka,
vidí tvár, vidí ju, jemne hladí ju na pierka.
V tom strhne sa zo sna, je búrka, sa blýska,
nehoda, potí sa, vankúš si stíska.
Ona umiera mu v náručí, hľadí mu do očí,
poslednýkrát vydýchne a tvárou mu otočí.
Pevne ju objíma, pevne ju stíska,
jej duša ho hladká a cíti ju zblízka.
Hľa dáva krídla, on cíti ten vnem,
zrazu otvorí oči, budí sa, zas ten sen?!
Ref:
Keď anjeli vzlietli a opäť sú spolu,
keď otváraš srdce, čas nehrá tam rolu.
Keď otvoríš nebo cítiš dotyky tiel
a vrátiš sa k nej, ten sen si vždy chcel.
Nevie to vydržať, psychika na dne,
podliate oči a hlava mu padne.
Sedí na múriku, dookola strecha,
cíti sa bezvládne, nedá sa zviechať.
Už hľadí na hviezdy a zúfalstvo v nich,
nádych, výdych, počuť ten dych.
V hlave sa lúči a čas je spomalený,
posledný pohľad na múr ovalený.
On padá na zem, poslednýkrát dýcha,
ulica je rušná a hukot neutícha.
Vtom všimne si predavač na ulici muža,
on, posledný pohľad, je červená ruža.
Tá červená ruža, tá prekrásna kvetina,
snaží sa ho zachrániť, no jeho telo nevníma.
Bezvládne leží a opúšťa zem,
anjel mu podáva, vstávať, opäť … je to sen?!
Ref:
Keď anjeli vzlietli a opäť sú spolu,
keď otváraš srdce, čas nehrá tam rolu.
Keď otvoríš nebo cítiš dotyky tiel
a vrátiš sa k nej, ten sen si vždy chcel.
Vidí veľkú bránu, naokolo biely závoj,
nevie kde sa nachádza, je cítiť veľký náboj.
Tak pomaly kráča dnu úplne bosý,
zahalená tvár, príde, pýta sa – kto si?
On podíde bližšie, ale zaryto mlčí,
hľadí stále do očí a má pohľad vlčí.
Odkrýva rúško a spoznáva tvár,
je to jeho milovaná, opäť budú spolu pár.
Keď už aj ako anjeli, no stále milujú sa,
konečne sú spolu a k pokoju schyľujú sa.
Tak nežne ju objíma, vášnivo bozkáva,
tak si mi chýbala, plače, ho to dostáva.
Koniec príbehu, meno Polnočná opera,
viem, že je to ťažké, keď mladý človek zomiera.
Preto ber život taký aký je, čo prináša,
či už bere vo veľkom, alebo ti aj vynáša.
Ref:
Keď anjeli vzlietli a opäť sú spolu,
keď otváraš srdce, čas nehrá tam rolu.
Keď otvoríš nebo cítiš dotyky tiel
a vrátiš sa k nej, ten sen si vždy chcel. |
