Damdy dady dambó, damdy dady dú,
damdy dady dambó, damdy dady dú,
damdy dady dambó, damdy dady dú,
damdy dady dambó, damdy dady dú.
S plukom švárnych jazdcov mládenec šiel,
damdy dady dambó, damdy dady dú,
pri prameni driečnu devu uvidel,
damdy dady dambó, damdy dady dú.
Ružu jej dal, kňažnej svojich snov
a zas išiel v diaľ s nežným damdy dady dou,
šepkal, tu máš kvet, deň dva odídu,
a zas prídem späť s mojím damdy dady dú.
Damdy dady dambó, damdy dady dú,
damdy dady dambó, damdy dady dú.
Červenou ružou len zamáva,
jak dlho pokvitne ta krása voňavá,
veď kto jej ju dal, ta šiel s jazdou cez polia,
prečo nejde späť, prečo na ňu nevolá.
Ružu jej dal, kňažnej svojich snov
a zas išiel v diaľ s nežným damdy dady dou,
šepkal, tu máš kvet, deň dva odídu
a zas prídem späť s mojím damdy dady dú.
Damdy dady dambó, damdy dady dú,
damdy dady dambó, damdy dady dú.
Kam ten pluk jazdcov šiel asi kam,
snáď k iným prameňom a k iným osikám,
možno tam dal kvet i tie svoje opraty
tej, od ktorej späť už sa nikto nevráti.
Sľub dávno dal, kňažnej svojich snov
no odišiel v diaľ aj s tým damdy dady dou,
šepkal, tu máš kvet, deň dva odídu
a zas prídem späť aj s tým damdy dady dú.
Damdy dady dambó, damdy dady dú,
damdy dady dambó, damdy dady dú,
damdy dady dambó, damdy dady dú,
damdy dady dambó, damdy dady dú.
|
Karel Černoch:
