Valašský kráľ tvrdí, že takú reality šou, aká prebieha v jeho krčme, svet ešte nevidel. Domov by si však kamery nepustil.
Ako ste trávili tohoročnú tuhú zimu na svojej farme?
- Keď bolo krásne počasie, vyšiel som si na koni po snehu a bola to nádhera – ako jazda na Juráškovi v rozprávke Tri oriešky pre Popolušku! Máme tam krásne lesy. Tešilo ma, keď som mohol nášho ročného syna Jeníčka ťahať na sánkach. To sú také moje drobné radosti.
Súhlasili by ste s nápadom urobiť na vašej farme zábavnú reality šou?
- To by sa dalo urobiť v krčme, tam prebieha taká reality šou, o akej sa vám ani nesníva! Do súkromia by som si kamery nepustil. Jednu reality šou tu predsa máme už dávno – panoramatický pohľad na hory, keď kamera pomaly prechádza po Špindli a pod tým bežia titulky, koľko tam je snehu, aká je teplota a podobne. To by sa mi páčilo aj na mojej farme.
Počuli sme, že sa na Valašsku chystá kráľovská svadba. Naozaj si chcete vziať svoju družku Marcelu?
- Niekedy v novinách popíšu hrozné nezmysly! O jednom mojom kamarátovi tiež napísali veľké nechutnosti... a on prišiel domov a bola to pravda! (smiech) Nakoniec budem musieť podľahnúť tlaku médií a zrealizovať všetko, čo o mne napísali, aby ľudia nemali pocit, že médiá píšu niečo, čo nie je pravda.
Vaša partnerka netúži byť pani Polívková?
- Teraz je Marcelka slečna matka. Keď bude mať náš syn Jan osemnásť, tak sa ho spýtam: „Čo si myslíš, mám si mamičku zobrať?“ A syn pravdepodobne odpovie: „Áno, veď je taká skvelá, tak dobre varí...“ A ja v jej 51-tke urobím zo slečny matky mladú pani. To nie je zlý koncept. Marcelka však má vlastný plán. Dodržiavam pravidlo jednej matky a rád prízvukujem, že som každému svojmu dieťaťu umožnil, aby malo vlastnú matku. Marcela to vyriešila po svojom: „Jeníčka máš s Černou a Mařenku už môžeš mať s Polívkovou!“ Takto rafinovane to má vymyslené ona...
Vy ste veľmi rodinne založený človek – kade chodíte, tam zakladáte rodinu...
- Niekde som si prečítal, že rodina je základ štátu. Takže čím viac rodín založím, tým viac pomôžem nášmu štátu!
Tiež sa vraví, že rodina je základnou bunkou spoločnosti...
- No vidíte, že vraj bunka... Ja som už úplný nádor! (smiech)
V poslednom čase vás vaši priaznivci môžu na Slovensku vidieť častejšie. Dôvod?
- Každý mesiac sa tu zdržím niekoľko dní, pretože hrám v Štúdiu L+S v divadelnej hre Ronalda Harwooda Garderobiér spolu s Milanom Lasicom.
Zahrali ste si už s pánom Lasicom aj predtým?
- Poznáme sa z javiska, pretože sme vystupovali v Manéži, ale v divadle či vo filme sme spolu ešte nehrali.
Viete si predstaviť, že by ste spojili svoje komediálne cítenie a niečo spolu autorsky pripravili?
- My to už vymyslené máme. S Lasicom sme napísali jednu hru a raz ju azda aj zrealizujeme.
A o čom bude?
- O dvoch panovníkoch. Každý z nich má svoju ríšu, každý má svoje problémy a tie si navzájom zverujú. Hra je o príťažlivosti a ťažkostiach panovania.
Je vám niekedy aura valašského kráľa na ťarchu?
- To sa stáva často. Ale musím túto „historickú úlohu“ statočne znášať. Často ma pozývajú do spoločnosti a na miesta, ktoré by som veru rád navštívil, ale bohužiaľ mi to nedovoľuje čas. Som predovšetkým herec a komediant a na zábavky mi zostáva veľmi málo času. Takže pozvania musím odmietať a stále niekomu vysvetľovať, že nemôžem prísť, lebo práve hrám v divadle alebo nakrúcam pre televíziu. Mnohí to nechápu, pretože to považujú za moju „štátnickú povinnosť“. Kraľovanie však mám ako vedľajší úväzok.
Určite to však má aj mnoho svetlých stránok...
- Keď sa človek na vládnutie a vyššie posty pozerá s humorom, prenikne do mechanizmov moci a veľa vecí je mu odrazu jasnejších...
Lásku k herectvu ste zdedili po otcovi. Čo ďalšie po ňom máte?
- Neviem, čo všetko po ňom mám, ale viem, čo by som po ňom chcel zdediť – zmysel nebrať sa vážne a brať život s iskrou a vnútorným úsmevom.
Stalo sa vám, že ste nemali chuť ísť do práce a pred divákov?
- Napríklad keď sme vo Francúzsku hrali takzvané matiné, čiže dopoludňajšie predstavenie v sobotu. Tam príde babička s vnúčatami, čo je strašne ťažké publikum, lebo dedko zaspáva a rozšantené deti ho budia. V Amerike sme zase hrali osemkrát do týždňa – dvakrát v sobotu, dvakrát v nedeľu, v pondelok voľno a potom každý deň jedno predstavenie. To som si vážne pri zrkadle v šatni robil každý deň čiarku ako vo väzení. Dva mesiace hrať osem predstavení týždenne, to človeku začne liezť na mozog. Niekedy sa mi nechce ísť do vody, ale keď už som v nej, musím plávať.
Je pre herca dôležité vedieť skončiť v pravý čas?
- Klauni často hrajú do pokročilého veku, lebo oni vlastne „zrejú“. Jeden spevák pop-music mi vravel, že máme veľkú výhodu, lebo môžeme hrať aj do osemdesiatky. Vravím mu: „Ty môžeš tiež spievať.“ Odvetil, že to by už nebolo ono, lebo bude starší a neatraktívny pre publikum. V tej brandži veľmi záleží na vzhľade. U nás naopak – čím je tvár zrelšia, ako napríklad tá Lasicova, tým viac vyjadruje, čo všetko už má ten muž za sebou a že naďalej veľkým mužom zostáva. Znamením, aby človek skončil, je skôr chvíľa, keď ho to prestane baviť.
Uvidíme vás aj na filmovom plátne?
- Nedávno mal v Čechách premiéru zaujímavý film Skřítek, ktorý je celý bez slov. Znova v ňom hrám manžela Evy Holubovej, už sa raz musíme rozviesť! Škriatka hrá taký sympatický lilipután z Plzne. Ide o príbeh rodiny, ktorá sa presťahovala z dediny do mesta a naráža na najrozličnejšie zvody veľkomesta.
