Aj vďaka týmto postavám sa Marián Labuda (67) vyšvihol medzi hereckú špičku. Veľa sa o ňom hovorilo v súvislosti s nehodou pred šiestimi rokmi, pri ktorej zomreli dve ženy. Obľúbený herec prehovoril s českým denníkom Blesk nielen o smutnej udalosti, ale aj o svojej cukrovke a atakom z rodnej dediny.
Pred šiestimi rokmi ste na diaľnici za zlej viditeľnosti zrazili dve ženy. Nemali ste problém znova si sadnúť za volant?
- Keby som sa cítil vinný, asi by som šoférovať nemohol. Ale ja som priebeh tej nehody skutočne nemohol ovplyvniť. Keby bol na mieste ktokoľvek iný, dopadol by rovnako. Takže z toho traumu nemám. Uznali to všetci, súd, znalci, svedkovia. Pravdou však je, že potom som nejakú dobu hosťoval v Pardubiciach - a to so mnou radšej jazdil šofér Lojzo. Ale potom som začal zase šoférovať sám.
Najslávnejšou vašou úlohou je určite Pávek. Sám pochádzate z dediny Hontianske Nemce. Máte k nej stále vzťah?
- Býval som na tú dedinu veľmi naviazaný. Ale potom prišli roky 1991 a 1992 a ja som zistil, že miestni dedinčania sú proti mojim názorom, a že ma ohovárajú.
Ako to myslíte?
- Bol som za spoločný štát s Čechmi, nebrojil som proti Maďarom, a tak mi krajania začali dávať najavo, že som „odrodilec“. Ja sa rád bavím s ľuďmi, úprimne som im vždy hovoril, čo si myslím. Najviac sa ma dotklo, že proti mne používali v rámci politického boja i nefér prostriedky. Napríklad naznačovali, že som vlastne cudzí, Žid! Pýtal som sa: „Ty veríš, že som Žid? Veď sme spolu vyrastali, spolu sme miništrovali.“ A kamarát sa smial: „Tvoja mama prala bielizeň na potoku a ty si priplával v košíčku z Banskej Štiavnice zo židovskej rodiny!“
Hovorme o vašej súčasnej rodine. Syn Marián je tiež herec.
- Ja som mu tú profesiu vybral. Nevedel totiž po deviatej triede kam ísť - a susedka mi raz povedala, ako ju skvele zabavil. Tak som ho poslal na konzervatórium. Teraz hovorí, že mi je vďačný. Ale s uplatnením to má, myslím, ťažké. Veľa úloh nie je a navyše - vyzerá ako sovietsky vodca Chruščov. Úlohy princov a fešákov ho preto minuli. Možno dostane dobré príležitosti, až bude starší, alebo ak budú nakrúcať film o Chruščovovi.
Vyzeráte ako veľmi láskavý dedo. Ale na druhej strane sa o vás tvrdí, že ste veľký nervák!
- Niekomu sa to tak mohlo niekedy zdať. Ja to však skôr pripisujem tomu, že som diabetik. Problém bol v tom, že my herci si zvyčajne nenájdeme čas pravidelne a primerane sa najesť. A keď námcukrovkárom poklesne cukor, máme neprimerané reakcie. Keby ten, kto za mnou prišiel a ja som na neho vyletel ako nervák, dorazil po obede, bol by som asi úplne iný.
Ste nízkej postavy. Mali ste z toho niekedy komplex?
- Ani nie, ja som sa nad tým radšej ani nezamýšľal. A vyšlo to. I keď som veľmi nemohol hrať hrdinské postavy a milovníkov, dostával som pekné úlohy. Až teraz, keď už nemám toľko práce, si uvedomujem, že som bol vlastne pre hereckú profesiu veľmi hendikepovaný, a že musím byť spokojný.
Napríklad ako s postavou Pávka?
- Úlohu Karla Pávka z filmu Vesničko má středisková by som na Slovensku nedostal. Tu sa totiž inak, tradičnejšie pozerá na hrdinov. Ten, koho obdivuje Otík, by podľa slovenských režisérov musel byť „chlapák“.
