Osemnásťročná Nela Pocisková nečakala úspech v národnom kole, o to zodpovednejšie vníma účasť v medzinárodnom. Milióny divákov tak budú môcť spoznať mladú talentovanú Slovenku, ktorá život obyčajnej študentky vymenila za hodiny spevu, dni strávené v divadle a pred televíznou kamerou.
Kým ste si našli čas na rozhovor, uplynul celkom dlhý čas. Vyzerá to, že máte naozaj plný diár. Ste naozaj taká veľmi vyťažená?
Asi áno. Je toho dosť. Školu zvládam vďaka individuálnemu plánu, inak by som to nestíhala. Popritom hrám v divadle, trénujem tanec aj spev. Samozrejme, do toho patrí aj seriál. Je pravda, že nežijem úplne klasický život mladej študentky, ktorá ráno vyrazí do školy, poobede sa vráti a má voľno. Čo som si však vybrala, to mám.
Neľutujete to občas?
Samozrejme, sú dni, keď si hovorím, že je toho naozaj veľa. Ale moja snaha, ktorá odštartovala pred pár rokmi, už pomaly prináša ovocie. Stojí to za to a najdôležitejšie je, že ma to baví. Mám pocit, že nič lepšie som si vybrať nemohla.
Ako vyzerá váš zhmotnený pocit satisfakcie?
Keď diváci tlieskajú. A ešte lepšie je, keď pritom stoja.
Takže bežný študentský život, posedávanie v meste s kamarátkami meníte za potlesk?
Nedá sa povedať, že som to vymenila úplne. Občas si užijem aj radosti mladosti. Mám skvelých spolužiakov a vybehnúť s nimi do kaviarne, porozprávať sa, to je tiež veľmi príjemné.
Ako ešte trávite svoj voľný čas. Teda, ak sa nejaký nájde?
Priznám sa, že čítam knihy. Pre mňa je to vynikajúci spôsob odreagovania sa. Zahĺbim sa do príbehu a všetko okolo prestáva existovať. Akurát, keď dočítam, znovu si uvedomím, že mám toho veľa.
Máte osemnásť, ale za sebou slušnú zbierku muzikálových úloh. Spomínate si ešte na prvý vstup na dosky, ktoré znamenajú svet?
Foto: Zdeno Gáfrik
Osem rokov som spievala u profesorky Mirky Marčekovej a práve ona prišla s nápadom, aby som skúsila šťastie na kastingu do muzikálu Neberte nám princeznú. Mala som vtedy asi štrnásť. Povedala som si, za skúšku nič nedám, naučila sa dve pesničky a šla na konkurz. V hľadisku sedel medzi inými aj Ján Ďurovčík a ten mi oznámil, že ma síce nemôže zobrať, lebo ma nepozná po hereckej stránke, ale navrhol mi, aby som úlohu podskúšavala. V takom prípade existuje aj alternatíva, že nikdy nevyjdete na javisko. Ste v pozícii náhradníka. Skúsila som to však.
Nebol ten vstup do sveta muzikálov pre ,,štrnástku" tvrdý?
Bol. Chodila som domov s plačom a často som si hovorila, že už tam nikdy nepôjdem, lebo Jano je taký, aký je. Vnútri som tiež riešila problém, ako sa vlastne dokážem postaviť pred stovky divákov, spievať, hrať aj tancovať. A potom sa to odrazu prelomilo. Uvedomila som si, že ma práca nesmierne baví, že celý ten muzikálový svet je nádherný. Nakoniec som odohrala druhú premiéru.
Spomenuli ste Jána Ďurovčíka. On je vyhlasovaný za vášho tútora, ochrancu…
Stretla som sa aj s rečami, že spolu niečo máme. Náš vzťah je však profesionálny a kamarátsky. Vlastne je toho viac, on v sebe kumuluje niekoľko funkcií. Je môj druhý otec, tútor aj manažér. Stará sa o všetko.
Je na neho spoľahnutie?
Určite. Stopercentne mu verím.
A dokáže byť naozaj taký zlý, ako sa o ňom klebetí?
Ježišmária. Vie byť ozaj nepríjemný. Na hercov kričí, na skúškach je drsný. Ale to všetko je o hereckej stránke. Nemožno to vnímať tak, že na vás kričí ako na človeka. Rieši profesionálnu stránku a keď má pocit, že veci na javisku by sa mali odohrávať inak, dá to najavo aj veľmi hlasno a šťavnato. Ale po predstavení dokáže prísť so slzami v očiach a ďakovať.
Foto: Zdeno Gáfrik
Viete sa s ním aj pohádať?
Jasné. (smiech) Hádame sa veľmi často. On je Baran, veľmi tvrdohlavý.
Ako sa na mladučkú speváčku pozerali skúsení herci a kolegovia z divadla? Nepociťovali ste v začiatkoch z ich strany dešpekt, nepoučovali vás?
Zlé bolo akurát to, že som prišla do hotového, sformovaného kolektívu a sama som nikoho nepoznala. Cítila som sa zle, ale myslím, že asi ako každý, kto príde do nového prostredia a musí sa s ním zžiť a vytvoriť si pozíciu. Nevraživosť som nepociťovala, všetci mi veľmi pomáhali. A radili mi naozaj dobre.
Po muzikáli Neberte nám princeznú prišli postavy v predstaveniach Labuťko či West Side Story. Ktorú z nich považujete za najnáročnejšiu a ktorá má vo vašom rebríčku najvyššie?
Každá úloha je svojím spôsobom iná a ťažká. Vždy je to začiatok niečoho nového. Postava v muzikáli Neberte nám princeznú bola prvá, a teda má pevné miesto v mojom srdci, ale po fyzickej aj psychickej stránke to bolo Labuťko. Je to niečo, čo nemá klasický dej, ide do hĺbky, rozpráva krásny a psychologický príbeh.
Nezostali ste len pri muzikáli. Posunuli ste sa aj na televíznu obrazovku. Kde sa zrodil nápad účinkovať v Ordinácii v ružovej záhrade?
O konkurze sa dozvedel Jano Ďurovčík a povedal, že by som to mala skúsiť. V televízii som sa im zapáčila, povedali, že sa ozvú. Potom však nastala zmena. Zavolali mi, že sa zmenila herečka, ktorá hrá moju mamu, a preto musia ešte raz vidieť, či sa k sebe budeme hodiť. Herečka bola Zuzana Fialová a sama som mala pocit, že určite postavu nezískam – zdalo sa mi, že sa nepodobáme, že nebudeme uveriteľná rodinná dvojica. Ale nakoniec som tú rolu dostala.
Čo vám priniesla práca v jednom z najsledovanejších seriálov súčasnosti?
Skúsenosti. Po hereckej stránke je to pre mňa veľký pokrok. Nielen kvôli postave, ale aj kolektívu ľudí, s ktorými pracujem. Sú to slovenské herecké legendy, divadelné kapacity.
Takže ďalšia vaša méta bude činohra?
Určite by som si to chcela vyskúšať v budúcnosti. Činohra je môj veľký sen.
Pochválila vás už napríklad Emília Vášáryová? Alebo niekto zo skúsených hercov, ktorí v Ordinácii účinkujú?
Áno, aj pochválili, aj poradili. Spolupráca s nimi je naozaj inšpiratívna.
Dlhodobý seriál vraj hercov ubíja. Sťažujú sa na stereotyp, aj preto sa postavy v takýchto projektoch obmieňajú. Vám ešte nelezie na nervy seriál, ktorý už vysiela televízia tretí rok?
Nie som postava, ktorá by nakrúcala od rána do večera a každý deň. Na seriálovej práci mi vyhovuje, že ju nerobím často. Nakrúcam tak šesť- až sedemkrát do mesiaca. To ma nezaťažuje. Moja postava prechádza veľmi zaujímavými premenami, to je tiež oživenie.
Asi máte na mysli jej problémy s drogami a psychické traumy. Odkiaľ vlastne čerpáte inšpiráciu pri takýchto momentoch?
Osobnú skúsenosť, našťastie, v tomto smere nemám. Snažím sa to hrať tak, ako to cítim. A či je to ťažké? V danej chvíli aj áno, ale my nenakrúcame také psychicky vypäté scény, z ktorých by som sa musela v civile spamätávať.
O dva dni odlietate na spevácku súťaž Eurovízia do Moskvy. To bola ďalšia z vašich mét? Skúsiť šťastie vo veľkom medzinárodnom projekte?
Bola to úplná náhoda. V škole ma zastavil profesor Dubovský, ktorý je autorom piesne Leť tmou a požiadal ma, či si nevypočujem jednu skladbu. Vtedy bola ešte bez textu, ale veľmi sa mi páčila. Mala to však byť pieseň k filmu a naspievať ju mala Andrea Zimányová. Lenže ona už mala naspievané iné skladby, s ktorými postúpila ďalej, a tak som sa v pozícii náhradníčky k skladbe Leť tmou dostala znovu.
Ako vzniklo spojenie s Kamilom Mikulčíkom?
Spojili nás a my sme o tom ani nevedeli. Jeho part bol už v čase, keď som ja šla do štúdia, naspievaný. Ale tomu výberu som rada, Kamilova farba hlasu sa mi veľmi páči.
Prekvapil vás divácky úspech a víťazstvo v národnom kole?
Veľmi. Šli sme tam s tým, že si zaspievame a hádam skončíme na deviatom mieste. Boli sme predsa v kole, kde boli naši slávici – veď taký Peter Cmorik spieva veci bez jedinej chybičky. A odrazu prišlo víťazstvo. Bolo to úžasné.
Máte už nejaký predbežný plán, ako budete tráviť čas v Moskve?
Program je nabitý. Čaká nás množstvo povinných recepcií a párty, zvukových skúšok je naplánovaných približne dvadsať.
Existuje nejaká taktika, ako zaujať? Hovorí sa, že na Eurovíziu chodia celé národné tímy a lobujú medzi sebou kvôli hlasom.
Ideme tam sami za seba. Pozerala som si ostatných súťažiacich, všetci majú pripravené skvelé šou. Naša skladba nie je až tak o šou, uvidíme, ako ju prijmú. Ohúriť môžeme akurát spevom a jednoduchosťou interpretácie a podania.
Ale určite sa chystáte obliecť do pekných šiat, nie je tak?
Jasné. Dohodnutá som s Ferom Mikloškom, Kamila oblečie Boris Hanečka. Oni dvaja sa medzi sebou dohodnú a verím, že nás oblečú tak, aby sme k sebe pasovali a vyzerali dobre.
Aký to je pocit, keď si predstavíte státisíce divákov, ktoré sa na vás budú pozerať?
V Moskve má prenos sledovať približne osemdesiattisíc divákov. Už z toho čísla sa mi krúti hlava. Bude to určite neskutočný zážitok – teším sa, ale tiež sa bojím. Na pár okamihov som sa zamyslela aj nad tým, že prenos sledujú milióny divákov po celom svete, ale radšej som hneď tú myšlienku zahnala (smiech). Uvedomím si to naplno asi až priamo na mieste. Ale vnímam naše vystúpenie ako veľkú zodpovednosť. Už nespievame za seba, ale za krajinu. Slovensko chcem reprezentovať s úctou.
Priateľka Kamila Mikulčíka, herečka Kristína Farkašová, prezradila, že si esemeskami posielanými počas finále vlastne vybavovala zájazd do Moskvy. Vy tiež beriete niekoho zo svojich ,,podporovateľov"?
Určite pôjde so mnou mamina a tatino. A veľmi by chcela ísť aj moja profesorka spevu – Mirka Marčeková.
Aký máte vzťah s rodičmi?
Myslím, že najväčšiu zásluhu na tom, že som tam, kde som, majú práve oni. Mám fantastických rodičov. Od začiatku ma podporovali v rozhodnutí skúsiť šťastie so spevom a muzikálom. Aj v momentoch, keď som to chcela vzdať, dodávali mi energiu. Radili, aby som sa nevzdávala. Dnes som im za to veľmi vďačná.
Absolvujete s rodičmi aj rodinné dovolenky?
Samozrejme. Máme taký záväzok, že keď je čas, aspoň raz do roka vyrážame na spoločnú dovolenku. Pre nich bude možno takou krátkou dovolenkou aj cesta do Ruska. A prezradím vám pikošku – mama s otcom sa spoznali práve v Moskve. Tak mi možno počas Eurovízie stihnú ukázať miesto, kde mali prvé rande. A prinesú šťastie.
Keď už je reč o láske a randení, čo vy a nejaký potenciálny priateľ? Je máj, lásky čas.
(smiech) Hádam ten máj nejakú lásku prinesie. Priznám sa, že momentálne nemám nikoho. Čo má prísť, to príde, ale do ničoho sa neženiem.
Dá sa vôbec láska zaradiť do vášho plného diára?
Jasné, že dá. Na ňu si čas človek nájde.
A nájdete si čas aj na „babské“ veci? Baví vás napríklad móda?
Nepatrím medzi módou posadnuté dievčatá, ale určite ju neignorujem. Pozriem si aj módne časopisy. No akurát v nich zbieram inšpiráciu. A vyberám si len to, v čom sa sama cítim dobre. Do módy sa snažím vložiť niečo z vlastnej osobnosti, nie len bezmedzne kopírovať a riadiť sa trendmi.
Takže, podčiarknuté, spočítané – ste rozhodná a svojská?
(smiech) S tou rozhodnosťou to nie je žiadna sláva. Ja som typická Váha. Občas ráno otvorím skriňu a dokážem stráviť pri nej aj pol hodiny.
