Koncertnú klubovú sezónu som začal novým festivalom na novom mieste. Burn Fest je ambiciózny indoorový festival, na ktorom sa budú predstavovať najmä domáce metalové kapely. Hneď prvý ročník mal na svojej súpiske dvoch víťazov kategórie Hard & Heavy na Radio_Head Awards.
Konkrétne išlo o kapely Autumn Nostalgie a Cranial Void. Štvoricu kapiel dopĺňali Marturos a jeden z horúcich kanditátov na zisk spomínanej trofeje za rok 2022, April Weeps. Lineup zložený zo špičkových slovenských metalových kapiel novej generácie nás namotivoval vyraziť do nového klubu 10 Bar v Trnave a neoľutovali sme.
Keď z dôvodu rekonštrukcie musel svoju činnosť ukončiť legendárny Artklub v Trnave, majitelia sa rozhodli nehodiť flintu do žita a presťahovali sa inam, tentokrát so zmeneným názvom 10 Bar. Klub v takejto podobe funguje od júna minulého roka a už na prvý pohlľad pôsobí veľmi sympatickým dojmom. Odvšadiaľ vidno na pódium, kto sa chce počas koncertu občerstviť, môže tak urobiť bez toho, že by mu ušla nejaká skladba a v lete ponúka možnosť posedenia na priestrannom dvore.
Výbornou "fíčurou" je projekčné plátno umiestnené nad pódiom. Kapely sa tak nemusia terigať s ťažkou plachtou s logom, stačí poslať grafický súbor a všetci hneď vidia, kto práve vystupuje. Určite je ešte čo zlepšovať, hlavne po akustickej stránke, ale pri dnešných podmienkach, ktoré prevádzkári hudobných klubov majú, je super, že v tak krátkom čase dali majitelia dokopy vybavenie umožňujúce spraviť koncerty na relatívne profesionálnej úrovni.
Zdroj: Branislav VartovníkAko prví sa predstavili pre mňa dovtedy neznámi Marturos z Prievidze. Keďže som absolútne netušil, o čo pôjde, bolo pre mňa vítaným prekvapením, že sa za mikrofón postavila speváčka. Na metalovej scéne, špeciálne u nás, stále dominujú muži, preto vždy poteší, keď vidím neustále rastúce zastúpenie nežného pohlavia na takýchto koncertoch, či už v publiku alebo na pódiu. Aktuálne personálne obsadenie sa mi žiaľ nepodarilo vypátrať ani na booklete nového albumu Thy Will Be Done, ktorý som si bežal kúpiť hneď, ako kapela dohrala.
Tým by som v podstate mohol recenziu ich vystúpenia uzavrieť, pretože to vypovedá o všetkom. Boli výborní. Nevďačnú úlohu otvoriť celý večer obrátili Marturos vo svoj prospech a publikum si získali na svoju stranu už od prvej skladby. Sám seba som po chvíli pristihol pri spokojnom dupkaní nohou a kyvkaní hlavou, a to melodický metal nie je práve to, čo by som si doma púšťal. Výborné inštrumentálne výkony, chytľavé skladby, sebavedomá a charizmatická speváčka Maggee s perfektným hlasom, ktorá vie okrem spevu aj zarevať, to sú všetko vlastnosti zaručujúce perfektný výsledok.
Pri Cranial Void som naopak vedel úplne presne, čo ma čaká. Chalanov som mal možnosť prvýkrát vidieť naživo, keď predskakovali death metalovej legende Devourment v bratislavskom Randale. Dovolím si tvrdiť, že sa jedná o najlepšiu domácu deathcore-ovú kapelu, o čom svedčí aj víťazstvo s nahrávkou Celestial vo vlaňajšom ročníku Radio_Head Awards v kategórii Hard & Heavy, kde sa im podarilo predbehnúť aj Catastrofy alebo ČAD, ktorí nahrali veľmi silné albumy.
Tento status potvrdili aj vystúpením v Trnave. Nekompromisný ultratechnický náklep s občasným zvoľnením, kedy vynikli najmä schopnosti sólového gitaristu. Kapitolou samou o sebe je bubeník. Dobrých bubeníkov je na našej metalovej scéne ako šafránu a Peter Belej je jednoznačne jedným z najlepších. Peter sa však pre zranenie nemohol koncertu zúčastniť a na bubenícku stoličku sa posadil Anton Samokhvalov, ktorý ho dokonale zastúpil.
Nad prepracovanou inštrumentálnou zložkou všetkému vládne hlas speváka Dávida Kocsisa, ktorého guturál striedajúci sa s bosoráckym škrekotom vám poriadne prepláchne vnútornosti. Profesionálny, zohratý a suverénny pódiový prejav pätice, s ktorým môžu pokojne konkurovať zahraničným velikánom žánru, predvádzali s úplne prirodzenou ľahkosťou. Radosť pozerať a počúvať.
Keď dohrmeli Cranial Void, na plátne sa rozsvietilo logo April Weeps. Musím priznať, že ku kapele som si vybudoval možno až nekritický obdiv, hlavne vďaka poslednému geniálnemu albumu Cataclastic, na ktorý som písal recenziu a počul som ho minimálne 50-krát. Preto boli moje očakávania ich (pre mňa) koncertnej premiéry vysoké.
Žiaľ, tesne pred koncertom sme sa dozvedeli, že pre zdravotné problémy bude chýbať spevák Noro Frick. Poznám X kapiel, ktoré by v takejto situácii svoje vystúpenie radšej zrušili, nie však April Weeps. Trošku som dúfal, že sa s jeho partom popasuje speváčka Marta, čo by dodalo tomuto konkrétnemu vystúpeniu na unikátnosti a na albume mám niekedy problém rozoznať, kto z nich vrieska viac, čiže by to určite zvládla. Nakoniec sa však rozhodli pre použitie nahrávky. Toto som si radšej po koncerte overil u kapely, pretože miestami som si nebol istý, či to tak naozaj bolo alebo som si to len domýšlaľ v hlave, keďže album poznám naspamäť a na koncerte zaznel celý od začiatku do konca.
Zdroj: Branislav VartovníkNapriek personálnemu oslabeniu to kapela zvládla na výbornú a koncertné prevedenie albumu bolo silným emocionálnym zážitkom, aký som očakával. Mix atmosferického doom metalu popretkávaný všetkým možným od detských riekaniek až po deathcore funguje neskutočne dobre aj naživo a April Weeps sú podľa mňa jednou z najlepších koncertných kapiel u nás. Nie nadarmo nás reprezentovali aj na najväčšom metalovom festivale v Európe Wacken Open Air v roku 2019.
Prázdne miesto na pódiu po Norovi dôstojne zapĺňal svojou obrou postavou gitarista Matúš Novanský, ktorý bol aj organizátorom celého festivalu. Až sa mi nechcelo veriť, ako s prehľadom zvláda toľké besnenie a hecovačky publika popri hraní. Speváčka Marta je zjav, aký sa len tak nevidí. Tešil som sa najmä na skladbu Ruptures, ktorá je asi najemociálnejšou skladbou na albume a pri počúvaní ma rozobrala tak, ako už dlho žiadna iná. Jej živé prevedenie zážitok ešte znásobuje. Ak budete mať možnosť ísť na April Weeps, určite neváhajte a ja sa teším, ako si ich dám opäť v kompletnej zostave.
Záver koncertu patril post-black metalistom Autumn Nostalgie. Tu sa ukázalo, že na Burn Feste bolo nevďačnejšie ho zatvárať ako otvárať, najmä pre pokročilú hodinu (čo by malo byť pri black metale skôr plusom) a značnú "použitosť" tej časti publika, ktorá ešte na mieste zostala, pretože po skončení April Weeps sa viditeľne preriedilo.
Autumn Nostalgie je kapela zo Šamorína, ktorej velí frontman Almásy Gergely. S debutovým albumom Esse Et Percipi (2020) sa im podarilo zvíťaziť v kategórii Hard & Heavy na Radio_Head Awards a s jeho nasledovníkom Ataraxia (2021) sa dostali do prvej päťky. Za mňa majú veľké plus už len preto, že sa rozhodli svoju tvorbu prezentovať aj naživo, čo je na domácej black metalovej scéne celkom rarita, keďže väčšinou ide o rôzne "one man show" projekty, ktoré sa venujú len štúdiovej práci. Ďalšie plus je za texty v maďarčine, ktorá sa do toho žánru vyslovene hodí.
Zdroj: Branislav VartovníkK black metalu mám veľmi vrúcny vzťah, ale priznám sa, že uprednosťňujem skôr starú školu ako rôzne post-ambientné experimenty. Navyše latka bola po troch predchádzajúcich kapelách postavená veľmi vysoko, relatívne ospalé a zriedené publikum v kombinácii s technickými problémami sprevádzajúcimi zvukovú skúšku určite hudobníkom nepridali na pohode a bolo to trochu cítiť.
Autumn Nostalgie sa však so všetkým popasovali so cťou a svoj atmosférický post-black metal s množstvom ambientných prvkov s miestami vyslovene pozitívnym nábojom, čo je v tomto žánri naozaj nezvyčajné a originálne, odprezentovali jedna k jednej v porovnaní so štúdiovou tvorbou. Určite si ich pôjdem pozrieť aj na spoločný koncert s kapelai Orkrist a Galadriel, ktorý bude 28. januára v klube Randal v Bratislave.
Celkovo hodnotím prvý ročník nového metalového festivalu Burn Fest veľmi dobre a dúfam, že sa dočkáme aj jeho pokračovania.
Autor: Tomáš Danišovič
