Keď vyhrala v roku 1989 Ivana Christová Miss Československo, odniesla si šijací stroj, na ktorom vraj nikdy nešila, a zájazd do Japonska, ktorý sa vraj nekonal.
Mala som vtedy pocit niečoho veľmi veľkého. Prežívala som vzrušenie a takú radosť, akoby Šarišanka bola niekým od susedov, akoby som jej mohla zavolať (na pevnú linku) a zagratulovať (prečo mi to v čase telefónnych zoznamov vlastne nenapadlo?).
Cez čiernobiele výstrižky z novín sa ma vtedy po prvýkrát dotkli dejiny krásy. Alebo inak: začali sa moje súkromné dejiny krásy.
Spravodlivá voľba
V roku 1989 sa stalo všeličo podstatné, no pre mňa bol skutočným zvratom obrázok usmievavej tmavovlásky s vysokou štrasovou korunkou na hlave – jediná nemala vlasy natupírované ako z filmu Podnikavé dievča. Na vývoj politickej situácie som vtedy nemala názor, no hodnotiť krásu som sa cítila oprávnená, povolaná.
Vraj na tom nie je nič ťažké a podľa známeho výskumu Alana Slatera z britskej Exeterskej univerzity aj dojčatá sa s väčším záujmom pozrú na tváre, ktoré dospelí hodnotia ako krásne. Zaujímavé, že tím vývinových psychológov nechal bábätká vyberať len z obrázkov ženských tvárí. Uskutočnil tak prvé sledovanie miss v ich živote.
Ak k nám cez rozloženie čŕt v tvári a telesných proporcií prehovára akýsi jazyk elegancie vesmíru, je to jedna z prvých znalostí, ktoré o svete získavame. A to oveľa skôr, než sa naučíme mnohé iné schopnosti a zručnosti. Krásu dokážeme vnímať pravdepodobne dlho predtým, než nás upozornia, že by nám na povrchu vecí a ľudí nemalo záležať a že napríklad dobro alebo pravda by nás mali zaujímať viac.
Na žene, prízvukovala moja mama, je najdôležitejšie, aby bola čistá a usmiata. (Najviac som sa toho napočúvala vo svojom punkovom období, keď otec refrénovito opakoval len cez moju mŕtvolu!)
Miss v roku 1989 bola spravodlivá a dobrá voľba. Samozrejme preto, že sme sa tak zhodli všetci v obývačke bytu na štvrtom poschodí. Nezdalo sa mi nič zlé na tom, že po móle kráčajú mladé ženy v plavkách a lodičkách, spievajú a tancujú, aby predviedli zručnosti gejší a majú pár minút na ukážku inteligencie v odpovediach na otázky ako Odkiaľ ste a Čo robíte.
Nevnímala som symbolické spojenie medzi obnovenými prehliadkami krásy a prílevom žien z Východu do výkladov amsterdamských uličiek, na chodníky veľkých miest či na krajnice v pohraničí.
Trápilo ma, či porota skutočne pochopí, ktorá je najkrajšia, lebo ja som to po úvodných minútach a po krátkej obývačkovej debate vedela celkom presne. Vo chvíli, keď Christová kývala so šerpou cez čierne šaty, som mala pocit, že krása, pravda a dobro sa výnimočne stretli v jednom bode. Jasali sme.
