Tento mesiac uplynulo dvadsať rokov od jeho smrti, o mesiac by mal sedemdesiatku. Dve okrúhle výročia sú dobrou príležitosťou pripomenúť si najznámejšie pesničky a menej známe udalosti zo života českého pesničkára, ktorý sám seba definoval slovom „polokacír“.
Keď sa na záver dokumentu Mollové tóny Karla Kryla v roku 1992 mladý moderátor spýta: "Kto vlastne ste? Definujte sa," spevák sa najskôr rozosmeje, potom zvážnie a po vete: „Ja vám to poviem,“ spustí:
Kdo jsem? Jen bezvýznamný
zatrpklý pária.
Ten druhý přebírá
vítězství, pocty, ceny.
Mé já - je nevíra;
půlkacíř, uřícený
z útěku před citem,
před láskou, před pohodlím...
Jde jaro do léta nie je pesnička, ale báseň. Práve ona otvára album Dvě půle lunety aneb Rebelant o lásce, ktorý vyšiel onedlho a je jeho spoločným, málo známym dielom s Mariánom Vargom a hudobníčkou aj herečkou Danielou Bakerovou. Oni recitujú, Varga medzitým preluduje. Slovo a hudba sa nahrávali samostatne, čo Kryl nikdy nerobieval.
Dnes sa to dá brať ako rozlúčka so spoločným štátom, ktorý zanikol 1. januára 1993, aj ako jeho rozlúčka. Legendárny pesničkár zomrel 4. marca 1994. O pár týždňov by oslávil sedemdesiatku, ideálny čas pozrieť sa, čo po ňom zostalo.
Potkal jsem svou tchýni
na mostě v Bechyni
vítr jí rozfoukal
drdol
Moje milá tchýně
kráčela si líně
neboť si koupila
sidol...
Takto sa začínal text prvej pesničky, ktorú zložil. Ako spomína v knihe Krylogie, bola nadlho jediná, lebo pred maturitou sa venoval najmä písaniu básní. Naznačuje len jednu jeho polohu, ktorú najvýraznejšie neskôr pripomenula zbierka Jedufky. Ale poďme postupne.
Narodil sa v Kroměříži a rýchlo si musel zvyknúť na samostatný život. Keď „predvoj robotníckej triedy“ zničil rodinné kníhtlačiarske stroje, ktoré odolali aj nacistickej okupácii, rodina sa sťahovala. Otec mu ešte stihol dať za vysvedčenie gitaru („keby tušil, čo tento špás bude stáť nervov, kúpil by mi asi radšej sušienky alebo čo“) a komunisti následne poslali Kryla seniora budovať Novú hutu Klementa Gottwalda.
Hoci sa dobre učil, ako syn z buržoáznej rodiny nemal nárok na vysokú školu. Po štúdiu keramiky v Bechyni dostal umiestenku do továrne v Tepliciach. Po večeroch sa venoval divadlu a hudbe. Už vtedy sa odlišoval od ostatných: „Objavil som jazz, nie džez, skutočný nefalšovaný jazz, čo mal vplyv aj na moje odjakživa nekolektívne správanie k spoločnosti. Mládež dovtedy sčasti išla po rocku, z tej druhej holdovala Suchému so Šlitrom. A tak, po prvýkrát samostatný a na vlastné zdroje odkázaný, načúval som Count Basiemu, Charliemu Parkerovi a zamiloval som sa do dámy. Lady Day, Billie Holliday.“
Napísal pár piesní a musel narukovať. K útvaru protivzdušnej obrany, kde sa bez výstrahy strieľalo na narušiteľov. Jediným šťastím bolo, že sa dostal do kultúrnej úderky „s pásmom polopoézie a pesničiek nálet na blbých“.
Dotyčný profesor
oděný v mundúru
už mě teď nenutí
udělat maturu
Na hlavě s pomádou
začal si s armádou na válku hrát...
Už vtedy vedel pomenovať pocity a veci, ktoré zostávajú nadčasové. V roku 1968 napísal len niekoľko slávnych textov – ako priamy zážitok z augustového okupačného dňa vznikli Bratři a Bratříčku, nevzlykej.
Najznámejšie skladby zložil dávno predtým. Kráľ a klaun vznikol za pár minút v krčme, kde chcel otcovi dokázať, že texty piesní nemusia byť len tliachaním, Anděl a Jeřabiny pri cestách s kamarátom po republike, viac než rok pred augustom ´68. Sú to mrazivé obrazy drsnej zrážky poézie s realitou, nie konkrétne zážitky.
Pod tmavočervenými jeřabinami
zahynul motýl mezi karabinami
Zástupce pro týl
šlápl na běláska
Zahynul motýl
jako naše láska.
Na břehu řeky roste tráva ostřice
Prý prišli včas, však vtrhli jako vichřice
Nad tichou zemí
vrčí netopýři
a národ němý
tlučou oficíři...
V roku 1967 zložil aj ďalšie najslávnejšie skladby, z ktorých dodnes mrazí. Normalizačné nálady a časy predvídajú Morituri te salutant, Pieseň pre neznámeho vojaka či Veličenstvo kat.
Na korouhvi státu
je emblém s gilotínou
Z ostnatého drátu
páchne to shnilotinou
V kraji hnízdí hejno krkavčí
lidu vládne Mistr Popravčí...
To už sa od rodičov z Nového Jičína cez Olomouc dostal do Prahy. V januári 1968 sa stal spolupracovníkom televízie, „takým lepším ťahačom káblov“, a pesničky mali pauzu. „Namojdušu, nezostávalo času na písanie, dalo sa čítať a žiť. A verte, že hltavo. Karlov most sa premenil na Montmartre. Predávali sa obrázky, knižky, spievalo sa a hralo, policajní príslušníci boli zrazu usmievaví a zhovievaví... A potom prišli manévrovať.“
Vojská najskôr počul. O polnoci, na dovolenke v lese na severnej Morave, začali hučať veľké lietadlá. Ráno vyrazil vlakom, popri trati jeden tank za druhým, trikolóry, plač.
Za pár hodín nahrané a odvezené do rozhlasového štúdia v Ostrave. „Nik nemal čas na rozprávanie. Ani neviem, kto tie pásky prevzal. A potom už nebolo času na písanie pesničiek. Písali sme plagáty, množili letáky.“
Do Prahy sa dostal až o mesiac. Uvidel „onú El Grečkovu fresku na Národnom múzeu. Obhorené a polámané stromy, poškodené budovy. Aj znak istej depresie, dostavujúcej sa po dlhom vypätí...“
Politici zohli chrbát pod nátlakom Moskvy, atmosféra Pražskej jari začala miznúť. Jeho kariéra sa však zvrtla. Bratříček vyhral hitparádu a na jar 1969 Krylovi ešte stihol vyjsť debutový album s čiernobielou fotografiou chlapca s namaľovaným terčom na chrbte. Ale doba sa menila. Prichádzala Rakovina.
„Písal som túto pesničku pozvoľna, bez náhlivosti, trvalo to dobré tri mesiace, v tom zimnom predjarí a mrazivej jari 1969, ktoré nezohrial ani plameň pochodne Honzu Palacha. Ba ani víťazstvo nad Sovietskym zväzom v hokeji nepomohlo. Nakoniec, ako inak v národe, v ktorom umelci, filozofi či športovci suplujú na hodinách politiky.“
Hitparáda sa skončila, začali odpadávať aj koncerty či pozvania mladého pesničkára do rozhlasu a televízie. Dostal sa však prvýkrát do cudziny – hrať ho zavolal nórsky študentský zväz. Čaro nechceného, pri prestupe na letisku v Kodani musel použiť nenávidenú ruštinu, lebo iným jazykom sa dohovoriť nevedel.
Prišla ďalšia menej známa kapitola – účasť na Bratislavskej lýre. „Prvý raz sa ukázalo, kde sa vyskytuje vozíček demokratizácie. Zabŕdal do bahienka ústretového predposratia,“ spomínal. Pesničku Rakovina aj väčšinu ďalších návrhov mu zatrhli. Prešiel Posledný Moravan, vedenie festivalu presvedčil, že ide o historickú tému. „Prial by som vám vidieť tváre organizátorov, keď som dospieval. Potlesk bol pridlhý aj preto, aby sa nedalo pridávať“.
Pôvodný plán mal venovať sa namiesto hudby načas štúdiu dramaturgie na FAMU, kam ho prijali, ale prišlo výročie augustovej okupácie. „Potuloval som sa po Václaváku. Niečo sa malo diať. A dialo sa... Za oboma rohmi Ľudové milície a špeciálka bezpečnosti s bielymi helmami. Slzný plyn, zastavená doprava, kontroly preukazov, zatýkanie. Gustapo... Vrátili sa po dvoch týždňoch. Ostrihaní dohola, ešte s modrinami a s očami – ako to povedať? Roztekavými. A so strachom v nich.“
Druhé pozvanie do cudziny si sám predĺžil na dvadsať rokov. V Nemecku po koncerte požiadal o azyl. Exil nikdy neoľutoval. Debutovú platňu nahral znovu – ako živý koncert, urobil niekoľko ďalších, začal pracovať v rádiu Slobodná Európa, kde mal vlastný program Krylogie, písal aj o športe, učil sa po nemecky, po tridsiatke začal študovať dejiny umenia na univerzite.
Prvýkrát sa oženil, s Češkou – emigrantkou, bláznivo zamilovaný písal ceruzkou na obočie básničky na zrkadlo (neskôr vyšli ako kniha), no našla si iného. S rozchodom sa nedokázal vyrovnať: „To nebol obyčajný milostný vzťah, ale stav duše. Odhodlanie s niekým zostarnúť. Preto to bolo také bolestné, keď to nevyšlo. Na duši mi zostala jazva, ktorá sa nezacelí.“
Jaziev začalo pribúdať. V roku 1971 mu za železnou oponou zomrel otec, v roku 1977 ho zase sklamalo, keď mnohí jeho kamaráti podpísali antichartu. Dianie v „Ťěžkoslovensku“ stále sledoval, ale na vlasť dokázal myslieť aj inak, ako dokazujú veselé parafrázy ľudových piesní a českých klasikov.
