Najzaujímavejší český festival má výnimočný areál a každoročne aj skvelý program i atmosféru.
O mesiac sa začína festival Colours of Ostrava. Za čím sa tam najviac oplatí cestovať?
V prípade Colours of Ostrava je hudobná dramaturgia dobrou ukážkou toho, ako zladiť veľké mená s menšími a ukázať popritom takmer všetky žánre. Vedia tu vytvoriť komornú atmosféru klubov, no pred hlavným pódiom rátajú aj s kapacitou päťdesiattisíc ľudí.
V najlepšom čase majú odvahu postaviť na hlavnú scénu osamoteného pesničkára s gitarou, lebo tušia, že to skrátka bude fungovať, rovnako ako kedysi vytušili, že uprostred baníckeho mesta sa dá s prehľadom vytvoriť scéna ako vystrihnutá z New Yorku.
Stačí sa pritom pozrieť na zoznam doterajších účinkujúcich a je jasné, že Colours rokmi naberá na kvalite. Sigur Rós, Grinderman, Iggy Pop, Regina Spektor, Bobby McFerrin, Mogwai a ďalší už počuli ostravské publikum.
Tento rok sa tam po ôsmich rokoch vráti Robert Plant s kapelou Sensational Space Shifters, pribudnú MGMT, John Newman, Emilíana Torrini, Tha National, Seasick Steve, John Grant či Ólafur Arnalds.
Sú festivaly, ktoré obsadia celý ostrov, letisko, park alebo mesto. Coloursy po desiatich ročníkoch pochopili, že to najvýnimočnejšie, čo Ostrava má, by bola obrovská škoda nevyužiť. Tento rok to bude tretí raz, čo sa festival presunul do areálu Dolných Vítkovíc – bývalých baní a železiarní s nenapodobniteľnou atmosférou.
Každý rok vidno pokroky v areáli, rekonštruujú sa cesty i stavby, ktorým kraľuje Gong – bývalý plynojem zmenený na skvelú multifunkčnú sálu.
Pódiá poskrývané medzi potrubiami a za pecami majú naozaj svojskú atmosféru, medzi koncertmi môžete navštíviť interaktívne múzeum alebo sa v žltej prilbe nechať vyviesť na 70 metrov vysokú vežu a z nej si prezrieť toto úžasné miesto.
Presunom z výstaviska do Dolných Vítkovíc sa festival nijako neodtrhol od mesta.
Pešo je to na dvadsať minút, rovno pri vstupe do areálu je však zastávka električiek, alebo sa dá požičať bicykel a zájsť do centra, kde sa, mimochodom, odohráva paralelný Festival v ulicích.
Hudby sa teda zbavíte iba ťažko, zato je však celkom príjemné dať si po prebdenej noci v stanovom mestečku poctivý hemendex a kávu v reštaurácii na námestí. A keď naberiete silu, stihnete si pozrieť aj čoto z pamiatok.
Tento bod možno chápať aj trochu ironicky. V areáli sa o vás, samozrejme, postarajú, pri pódiách nájdete rampy a asistentské služby pre vozičkárov, je tu bazén, skvelé stánky s dobrými vínami, dostatok oddychových zón v tieni stromov, rôznorodá ponuka jedla aj pitia.
Čo však každý rok pokrivkáva je stanové mestečko. Kým sa doň dostanete, trvá to večnosť, a plynulo môžete prejsť akurát tak do „frontu“ na sprchy, ktorých je každý rok zúfalo málo. Pýtať si za ne ešte aj extra poplatok je už trošku mimo reality.
Má to však i „výhodu“ – keď potom prídete na Pohodu nie k jednej unimobunke, ale k celému stanu s horúcou vodou, nemôžete povedať jediné krivé slovo.
Dalo by sa ešte hovoriť o divadlách, besedách, filmoch či rôznych sprievodných akciách, no to hlavné – atmosféra – sa nedá kúpiť a vtesnať do programu. Tú robia ľudia, ktorí festival organizujú, a diváci, ktorí im veria a rok čo rok sa vracajú.
Vlani padol návštevnícky rekord 31 500 divákov, a to vlastne hovorí za všetko: Coloursy to skrátka „umí“.
