Telefón, zazvoň, mne pošmúrno je, padáme zasa do tôní, nebuďte smutné, veci moje, telefón, druh váš, zazvoní, zazvoní. Oblokom vidím mesto dolu, v súmračnom plášti pršania, my sme tu všetci v suchu spolu, len bližší dotyk chýba nám. Ale už vidím ako beží cez prudkú sprchu do búdky a rukou mince vsunie do otvoru, vyhrávať začne na Á strune. Ach, ako veľmi čakám na to, kým moje číslo vytočíš a všetky veci zaujato, hmm, čakaním prestupujú tíš. Keď potom cinkne na stolíku, rozozvučí sa celý byt a odpočúva v náhlom tichu, ako ti vravím: „Áno, príď“. A od tej chvíle sústredene, po dlhú chvíľu nedočkavú, čakám, až uzriem na prahu, zmoknutú, strapatú tvoju hlavu. Para parará ...