Taklbery, Had Záveje v zrkadlách ^ASedím v závejoch, hľadí ma ^Emráz, vnímam ^F#mistopy číchsi nôh, je málo v ^Dbásni mojej slôh, aby sa ^Evošla do nej ^E7každá z fínskych ^Akrás. Kývam na sestry, sú zbielené, pltník Jensen na kryhách, mieri k bráne väčšej z váh, jeho deti blúdia svetom stúlené. ^Asus4Prečo práve ^Atam, ^Asus4tam kde nelie^Atam, v pridupnutom tulipáne ^Dmoja sestra ^Aspí? ^Asus4Prečo práve ^Aty si o ^Asus4stan opre^Atý, ^Gprečo chodím ^Dv snehu ^Aobutý? Zima za nechtami brzdí mi smiech, načo sa trápiť otázkou, či príčinou je mojich snov a či pýtať sa je správne, a či hriech. Dnes nemám náladu na ticho rýb, slepé vtáky objímam, o vrecia sa podkýnam, sťa manšón v tieňoch starých líp. Prečo práve tam, tam stále nelietam, v pridupnutom tulipáne moja sestra spí? Prečo práve ty si do dvier zapretý, prečo padáš ku nám chrbtom v ústrety? A my sedíme v závejoch, hľadí nás mráz. Vnímame stopy tvojich nôh, je tu dosť miesta pre oboch. zaujatí vlastným smiechom rozbíjame zrkadlá^{Asus4, A}