Do kúta
pri dverách
opretý
obraz tvoj
bez piety,
pod prachom
vyblednutý.
Bol tvojou rozlúčkou,
pamätá na cit rúk,
doteraz každý deň
ticho tam stál.
Jediný,
iba jedenkrát,
prestal sa báť
mojich rúk.
Pár rozpačitých,
cval tvojich ciest,
znel vo mne bôľ,
znel vo mne smiech.
Pochopíš
možno raz,
že mám
na sto síl
roztrhať,
vyhodiť
ich zo dverí.
Bol tvojou rozlúčkou,
v samotách našich rúk,
doteraz každý deň
ticho tam stál.
Jediný,
iba jedenkrát,
prestal sa báť
mojich rúk.
Pár rozpačitých,
cval tvojich ciest,
znel vo mne bôľ,
znel vo mne smiech.
Pochopíš
možno raz
jedinú
príčinu,
pre ktorú
večer byt
nezamykám.
|
