Vysoké hory,
hlboké moria,
vyschnuté púšte,
spomienky horia.
Ľadové kryhy,
pralesy, stepi,
nádherné svety,
kto by bol slepý.
Chodníky, plavby,
pochody, cesty,
koľko sa fotiek
do hlavy zmestí.
Paláce, stany,
vysoké domy,
hotely, chaty,
kde hlavu skloním.
Cestoval som časom,
aby som nezhasol,
starou známou trasou
so slovenským pasom,
veď som tu vyrástol.
Prešiel som veľa,
spomienky triedim,
striedajú sa tam
bohatstvá, biedy.
Po cestách zostal
iba prach v očiach,
návraty domov,
túlačky končia.
Doma je doma,
všetko tu nájdem,
vysoké hory,
zelené háje.
Tečú tu rieky,
vlnia sa polia,
týčia sa skaly,
mliekom tu vonia.
Prišli nové časy,
na armády spásy
pripnime si pásy,
snáď nás neporazí,
svet si to sem hasí.
Nechýba palác,
aj hotel vidím,
kde sú však ľudia,
kde sused sídli.
Poviem vám pravdu,
všetko tu máme,
z každého trochu
jak v božom chráme.
Jediné, čo sa
len u nás nájde,
je sused – vodár
z domácej stajne.
Nenájdeš nikde
tú prudkú závisť,
neprajnosť, zlobu,
keď niekam chceš zájsť.
Leštíme si úsmev,
závidíme v kuse,
frfleme na Brusel,
každý chce byť v pluse,
v ligotavej blúze.
Takí sme, Slovač,
z mäsa a krvi,
neprajnosť druhých
nás doma drví.
Dajme sa preto
na cesty svetom,
zaplaťme lístok
do sveta deťom.
Nech idú pozrieť
ako sa žije,
do iných krajín,
na rieky divé.
A keď sa vrátia,
všetko sa zmení,
potom si poviem:
Veď to sme chceli.
Cestoval som časom,
aby som nezhasol,
starou známou trasou
so slovenským pasom,
veď som tu vyrástol.
Prišli nové časy,
na armády spásy
pripnime si pásy,
snáď nás neporazí,
svet si to sem hasí.
|
Ľubo Belák:
Ľubo Belák:
Alone:
Ľubo Belák:
