Stojíme na prahu dvier oproti sebe,
poď ďalej, vítam ťa v soli i v chlebe,
sadni si za stôl a daj si pohár vody.
Tak sme si sadli, pokorní, malí,
tak porozprávaj, ako ste sa mali,
čo ťa svet naučil, ako sa mu vodí.
Vystieram unavené ruky
ako plášť zo snov nesplnených tkaný,
aj palmové listy z prianí,
čokoľvek, čo nás na koncoch stola spojí.
Žilnaté drevo teraz hádže tieň
ako múr, hoci nás inak volá k sebe
a jediná vec, ktorú potrebuje každý,
je stôl plný slnka, hoci v biede.
Jasný pohľad do očí a ukáž dlane,
nemohol si sa zmeniť na nepoznanie,
sám si si bieda a sám aj požehnanie.
Na dubové drevo zaťaté päste
a pol metra sa na tom mieste
zdalo ako nekonečné vzďaľovanie.
Odkladáš nachystané zbrane,
poď, pomôž mi, sami si prestierame,
viem, čo je za mnou, sa už neodstane, drevo nech nás spája, kde sa stretávame.
Vystieram unavené ruky
ako plášť zo snov nesplnených tkaný,
aj palmové listy z prianí,
čokoľvek, čo nás na koncoch stola spojí.
|
