V to ráno som sa prebudil, už si nepamätám, kde to bolo, ani aké bolo vonku počasie, a všetko bolo zmenené, okrem mňa... Nič také som doteraz nespoznal, a bolo by bývalo lepšie, keby som to nikdy nespoznal... Predtým bol môj svet malý, avšak dosť veľký pre mňa, prestal byť takýmto, môj život, tá istá obloha, to všetko je preč, neistota, sladká osamelosť... Potom skrytý otvor, prekliata predtucha, prehriata osamotenosť, nikdy som tak veľmi nepocítil potrebu niečoho, dokonca sa nahrnula krv v mojich žilách, až toľko som jej však nepotreboval... A odrazu bolesť neustále narástala, tento hrozný zmätok, neznesiteľný, v slzách som kričal a začal utekať... Nebol som schopný počuť môj krik, určite desivý, náhle sa objavila priepasť pod mojími nohami, umrieť, to je to, čo som si želal... Nájsť tak znovu moju dieru, moju sladkú osamelosť, moje zabudnutie... Preciťoval som to, padal som, cítil som, že som stále bližšie a bližšie k tejto hrôze mojej vlastnej bolesti, obludne prebudzajúcich sa mojich zmyslov, ktoré som práve objavoval... Už si presne nepamätám, kde som precitol, toto osudové ráno ustúpilo v tejto chvíli, nepamätám si presne ten okamžik, od tej doby padám a padám, vidím koniec prichádzajúci bližšie a bližšie, ale s vedomím neistoty, kedy nakoniec príde... Teraz sa zdá, že bolesť nemá žiadne obmedzenia, bolesť a strach je všetko, čo cítim, strach z toho, že padám naveky...