Tie časy, keď si u mňa hrával prím
sú preč, však rád sa občas chváliš tým,
že amor dal ti pre mňa lásky šíp,
znie to však ako hlúpy vtip.
Pár listov zažltnutých, v nich už nič,
zostalo z letných týždňov márne nič,
loď tvoja našla iný prázdny breh
a mne sa ľahko vraví nech.
Je teda v každom páde
po jednej maškaráde,
slová mi tvrdnú ako chlieb,
never v dážď z toho mračna,
veď nie som námesačná
a preto dnes už sotva sadnem na tvoj lep.
Tie časy, keď si pre mňa býval kráľ,
raz navždy ako suchú trávu spáľ
a keď ti pozrie prvý mráz do skiel,
nesmúť, veď máš to, čo si chcel.
Hej, hej, hej, už máš,
hej, hej, hej, už máš,
dneska máš už to, čo si chcel,
aj keď sotva si našiel cieľ,
dneska máš už to, čo si chcel,
aj keď sotva si našiel cieľ,
dneska máš už to, čo si chcel,
aj keď sotva si našiel cieľ.
|
