Kedysi dúškom píjali sme vás,
nápoje slávne, korunované vinetami,
na ktorých všetky reči sveta
svietili ako drahokamy.
Toto bol citový náš zemepis,
cez kvapák vašich zväčšujúce sklá
dívali sme sa ponad oceány
a naša duša, vami vedená,
jak námesačná šírym svetom šla.
Štyridsať druhov rumov ochutnávať,
štyridsať druhov koňakov ovoniavať,
to bola, bože, to bola sloboda,
to bol univerzalizmus,
veliký pocit života.
Kto hľadá v alkohole iba mok na uhášanie smädu,
ten nevie, čo je to viesť s dušou krok,
ten nevie o úžasnosti rozletov,
ten pozná len ľudskú prízemnosť a ľudskú biedu.
Čím väčšia múdrosť do človeka vstúpi,
tým väčšmi skláňa sa pred mágiami liehu,
ktoré ho s istotou čarokrásnou,
prevážajú tu od sna k snu, tam od breha k brehu.
Bacardi, meno tvoje v mysli zostalo mi,
hoc dávno z jazyka mi zmizla tvoja chuť,
teba som si bol jak snúbenicu vybral,
keď som si volil medzi milenkami,
a ty si hore srdcom stúpal mi jak v teplomere rtuť.
A teraz niet ťa už, si navždy medzi tým,
čo sa mi navždy prepadlo do nenávratna.
Nie moje hrdlo túži za tebou,
lež duša moja po tebe je hladná.
Človek, keď sa raz dotkne oblakov,
už nemôže sa zmeniť na červa,
čo vrýva sa len do zemského blata.
Štyridsať druhov slávnych koňakov,
to nebola vec moja osobná,
to bola ľudstva perióda zlatá.
To bolo spíjanie sa s nesmiernosťou,
a svaly pukali a srdce prasknúť chcelo,
duch objímal sa s božskou velebnosťou,
hoc pod stôl padlo telo.
Dívať sa na tie rady štíhlych fliaš,
ktoré si zakladali na starobe,
to bola poézia, to bola krása krás,
to boli dejiny, kde doba posiela pozdrav dobe.
Od veľkých chvíľ keď mužmi sme sa stali,
takéto rozprávky sme prežívali,
a glóbus brávali sme do rúk buteľky
a objímali v nich svet celý šíry
a úsmev perami nám lomcoval jak
víchor nevysloviteľnej sily.
A chodievalo sa dole schodmi
a zbožne sedelo sa ako v chráme,
keď z fliaš tých vystúpili
ohnivé jazyky a na hlavy nám sadali
a čaše spievali jak v melodráme.
A zostupoval k nám Napoleon
v tom nápoji čo niesol meno jeho,
a my naozaj videli sme jeho tvár
aj počuli sme výskot Paríža,
keď z tých istých sudov
pripíjal na slávu cisára šarmantného.
Ani nebude dobre na svete,
kým ruky, ktoré plnia náboje,
nenavrátia sa ku plneniu fliaš.
Prečo má tiecť len krv?
Nech tečú nápoje!
Nech miesto hromobitia kanónov
je počuť krotký cengot fliaš.
Vzývam ťa, meno bacardi,
privolávam ťa martel, henessy aj rum,
príďte zas zaujať svoje miesto
pod duše mojej klenbu gotickú,
kde teraz čierne svoje siete
pradú pavúci strašných dúm.
|
Marián Geišberg:
