Tomáš Točáky sa moce, tacká, stena ho facká,
prepáč mu láska, ožral sa fagan, z huby mu ťahá, tabak,
v ruke zviera ťapku, na rohu zbadá šlapku,
ťahá ju do blízkeho starého domu, kde démoni vyberajú dane,
ona nečaká čo sa stane, v zápeti záblesk, leží na zemi, ona zdrhá,
pod váhou strachu sa jej lámu podpetky, zúfalo jej nádava do štetky,
zrak štípe, pod dávkou kasera, cíti odtlačok kabelky na líci,
snaží sa vstať, ruka sa opiera o mláku alkoholu na asfalte,
čo mu dodáva zvláštny feeling, sa zvláštne cíti, kráča dalej,
vo výklade zbadá svoju tvár, s výrazom ja vám dám, chlapec trocha zarastá,
a zas chlastá a basta, ťa prefacká, kráča sam, kráča tam,
skončí zas tam sám, kde svetlá vravia zastav sa,
no on pokračuje v noci v tej chodzi, ked chodí v tej noci,
je na kašu, najde flašu, rozbije flašu, v ruke zviera zbraň,
v hlave mu behá tvár, tej čo ho nechala, keby že pozná franka,
tak by to nechal tak, beží na druhú stranu vchádza do prúdu aut,
sa mihajú svetlá, chytá ho depka, autá trúbia, zastav buzn*,
mizne v paneloch, asfalt vpíja jeho chodzu, tma mu poskytuje útočisko,
si pýta jeho volu, má chut bežať, chuť rezať, chuť nechať svet,
nech sa potopí v sračkách, tak ho nechajte, hej,
|
