Tá pieseň patrí zašlým dobám,
aj keď si refrén pamätám,
už tvojmu snu sa nepodobám
a pre svoj nový námet mám.
Ten šláger stokrát obohraný
to priznať musíš, čaro má,
čas od času nás oboch raní
a ponáša sa na román.
Srdce, tak ako skrinka hracia,
najkrajšie tóny na dno schová,
po rokoch nám ich potom vracia
a vzniká pieseň staronová.
Tak dávno nie sme si už ničím
a na sny dvakrát neverím,
tej piesni ale z duše žičím,
kiež sa z nej stane evergreen.
Srdce, tak ako skrinka hracia,
najkrajšie tóny na dno schová,
po rokoch nám ich potom vracia
a vzniká pieseň staronová.
Tak dávno nie sme si už ničím
a na sny dvakrát neverím,
tej piesni ale z duše žičím,
kiež sa z nej stane evergreen,
kiež sa z nej stane evergreen.
|
Marcela Laiferová:
Ľubo Belák:
Jana Kocianová:
