Výčitky Prebúdzanie sa na tvojej strane, nový deň sa začína úsmevom. Spoločný odchod do práce, rozlúčka na vlakovom nástupišti s blízkym pohľadom. Nemyslím si, že si uvedomujem čo som žil, neuvedomoval som si že som bol taký šťastný. Čas stál alebo išiel príliš rýchlo, každý moment vytváral spomienky. Boli sme tak odlišní, cítili sme sa tak skvele... Ale stratil som kontrolu... Bol som taký zmätený, tak mladý a tak stratený, stratil som kontrolu. Tvoje „budem ťa vždy milovať“ stále znie v mojej hlave, v mojich ušiach, v mojej duši to stále znie... Teraz si uvedomujem, že najväčšou chybou bolo opustiť ťa. Pohľadnice, listy, obrázky sú roztrhané Je to šialené, ako v šepote veci starnú... Spomienky sa lámu, život... Kráčam v tieni, myslím na nás, a myslím, že vieš, aj keď život „nous a séparé“. (nás rozdelil) Nevyčítam si minulosť... Výčitky vždy prídu neskoro. Tvoj rúž na okennej tabuli zostane, tvoje maľby ktoré nenávidím, stále visia na stene, stále fajčím v posteli, stále sa prebúdzam v noci, a stále sa bojím, že sa už nikdy nezobudím. Zlozvyky ma neopustili. Zabúdanie mojich kľúčov v dverách, meškanie na stretnutia... Nezmenil som sa a nikdy sa nezmením, milovala si ten spôsob spôsob akým žijem. Boli sme tak odlišní, tak podobní... A myslím, že vieš, aj keď nás život rozdelil. Nevyčítam si minulosť, myslím na prvé chvíle, kde som na teba čakal, hodiny v podchodoch, kde si čakala ty, hodiny pri okne, na môj návrat. Nikdy som to nespravil, a teraz si vyčítam, „c´est la vie“ (taký je život)... Výčitky vždy prídu neskoro Výčitky vždy prídu neskoro Veci starnú... Spomienky sa lámu, život... Výčitky vždy prídu neskoro Výčitky vždy prídu neskoro C´est la vie... Qui nous a séparés. (Taký je život... Ktorý nás rozdelil.)