mrznúci vietor privial smútok pod lesklú čiernu kryptu hrobky pod ktorou snívam v jej prachu svoj dávny nekonečný sen už tisíce rokov tu prikovaný spím sám v prahlbine čiernej matky už tisíce rokov ona pije slzy krvy z mojích plačúcich očí myseľ upadá do žalostných spomienok láska je slepá,hluchá utopená v tme a tu je úsvit tak hrozivo tichý v čiernej jame milujúcej matky zeme keby som mal aspoň trochu síl vzlietnuť vysoko vo vesmír kde hviezdy spia v ohnivom opare tam temnoty ležia neznáme môj žiaľ prerastá do zúrivosti biť, hrýzť vyškriabať mu oči tomu kto v čase pred časom vo svete pred svetom ma stvotil