Raz princezná sa dívala zo zámockého obloka a ako sa tak dívala jej padol vojak do oka. On pred palácom držal stráž a v princeznej hneď vzbĺkol cit a zavolala: „Vojak náš“ a začala to naňho šiť. No musela sa zmieriť s málom, ten vojak nehne ani svalom, keď princezná ho osloví: „Ach, čo je s ním ?“ Ach, to je s ním, ach to je s ním, že je iba cínový, ach, to je s ním, ach, to je s ním, že je len cínový, cín. Háau, háau, cínového otca syn, mňáau, mňáau v tele má len cín, vŕŕŕ , haf, haf. Ej dziny, ej dziny, ej dziny dzin, ten vojačik bol cínový, cínový, cínový, ej dziny dzin, mal v tele iba cín. No princezná nič netuší a vojačikov pyšný vzhľad ju ešte viacej rozruší, on trúfa si ma nemať rád ? Veď ja viem vábiť ešte viac, ten vojak hneď sa rozvraví a vybehla von pred palác a dala mu bozk žeravý. Čo zdá sa nik nepochopí, jak snehuliak sa vojak topí, kto nám to teraz obnoví ? Ach, čo je s ním ? Ach, to je s ním, ach to je s ním, že bol iba cínový, ach, to je s ním, ach, to je s ním, že je len cínový cín. Háau, háau, cínového otca syn, mňáau, mňáau v tele má len cín, vŕŕŕ , haf, haf. Ej dziny, ej dziny, ej dziny dzin, ten vojačik bol cínový, cínový, cínový, ej dziny dzin, mal v tele iba cín.