Brázdy sú moje ráno poorané,
moje polia sú starostlivo zasiate,
v útrobách zeme zrno umieralo,
aby s trojitým rodom znovu rodilo.
Rosy Evanjelia klíčky mu tavili,
životodajné vody, klasy mu kropili.
Vo svetle milosti bujno rástlo,
v lone lásky rujno kvasilo.
V slzách siaté, v búrke klíčilo,
v nadšení plachtilo, v piesni zrelo.
Jeho pastieri za krst umierali,
za svoje stádo seba darovali,
lúky moje plávali v krvi,
biskup Venancije mučeník je prvý,
za ním nasledovali nespočetní hrdinovia,
rádoví hlaholjaši* i ujovia františkáni
so stádom nosili utrpenie i hlad,
so stádom delili slzy i poníženie.
R: Duvanjsko pole, rodná zem,
uspatú históriu k životu budí.
Z môjho blaha vrejú verné svedectvá,
trinásť storočí chorvátskeho kresťanstva,
z môjho blaha bliští korunovaná sláva
prvého chorvátskeho kráľa Tomislava
z neho vonia sláva Šibenika,
meno prvého svätého mučeníka.
To je blaho prežiarené, všetkých mojich storočí
ruže červenané všetkých mojích jarí.
R: Duvanjsko pole, rodná zem,
uspatú históriu k životu budí
Mnohým životom je táto zem cintorín,
ale i kolíska ktorá tvorí sny,
mnohé hniezda sú tu zničené,
ale život z nich iskrí ako hviezda,
tu súmraky rodili úsvity,
tu sú zory smrti vzkriesenie,
tajomstvo mojho života, chlieb života skrýva
a z neho vždy nový život klíči.
Vdaka za dávne a krásne nespočetné svedectvá
vdaka za storočia chorvátskeho kresťanstva,
toto si potomstvo váži a sľub dáva
pod vlajkou vzkrieseného Krista, Tebe sa dušou predá,
toto pokolenie si ťa ctí, tento národ ťa oslavuje
pri stonke kvetu trojfarebného,
červený, biely a modrý.
Nad všetkým čo sa stalo,
nech vdaka vine my dvíhame ruky k nebu
do výšin
R: Duvanjsko pole, rodná zem,
uspatú históriu k životu budí |
Marko Perkovič:
Marko Perkovič:
Marko Perkovič:
