Svetlo Asviec tmu nevpusEtí, tam Ddo izby za okAnom,
kde nad knihou sedíš Ety a Drozmýšľaš kde je Aon.
Kvapky Hmidažďa sa kĺzajú Apo škridlách na strechách
a Hmiposledný autobus na koDnečnej zabliEká.
Vtedy uložíš sa do perín v tej izbe za oknom
a matka ti neverí, že bol to práve on.
Mestské veže polnoc bijú, noc už má to zrátané,
viečka tvoje oťažejú, skryjú oči slzavé.
REF: ADievčaEtá, tie Dpre ktoré my AhráEme,
AdievčaEtá Dznáme aj neEznáme,
AdievčaEtá Dvšetky sú tak AkrásEne,
Hmidievčatá z lásky Enešťastné.
Znova bola to noc bez snov a ráno je úprimné,
spánok vrásky neodniesol, tvoje zrkadlo neklame,
z neho na teba hľadí tvár, tvár čo sama nepoznáš,
na stene kalendár ráta dni, ktoré lacno predávaš.
Raňajky zvonec preruší, poštár sa na teba usmeje,
ten človek vôbec netuší, aké máš doma galeje
a slzy sa gúľajú po tvári, ktorá sčervená,
keď odkaz čítajú, že dnešné ráno koniec znamená.
|
Bokomara:
Bokomara:
