Teraz vám rozpoviem ten svoj príbeh
trošku bláznivý,
ten ako raz sudičky nad ránom
kľúč svoj stratili.
To nebol kľúč ako kľúč,
čo bežne býva,
totiž za tým kľúčom vraj tam divný je kraj,
tam hudba sa vraj skrýva.
Teda poviem vám, mám, čo nikto nemá,
mám, čo sa nedá vziať,
mám, čo nikto nemá,
mám, čo sa nedá vziať.
Sudičky tie práve stáli pri kolíske,
kde som ja spávala,
ktovie, možno práve jedna z nich mi v živote
veľa pekných dní priala.
A vtedy kľúč, zlatý kľúč,
vykĺzol im z rúk,
aj to sa stáva a zrazu
zapadol mi pod vankúš.
Teda poviem vám, mám, čo nikto nemá,
mám, čo sa nedá vziať,
jé, mám, čo nikto nemá,
mám, čo sa nedá vziať.
Teraz spievam stále, stále som veselá,
smiech v hrdle mám,
čo mám, to dám a dávam rada plné hrste
pesničiek bláznivých.
Ku všetkým zámkom kľúčik mám,
čo tváram úsmevy dá,
vždy, keď s ním kráčam, svet otváram
tým kľúčikom zlatým husľovým.
Teda poviem vám, mám, čo nikto nemá,
ó ó, jé jé, mám, čo sa nedá vziať,
mám, čo nikto nemá,
jé jé jé jé, mám, čo sa nedá vziať.
Mám, čo nikto nemá,
ó ó, jé jé, mám, čo sa nedá vziať,
mám, čo nikto nemá,
jé jé jé jé, mám, čo sa nedá vziať.
Mám, čo nikto nemá,
ó ó, jé jé, mám, čo sa nedá vziať,
mám, čo nikto nemá,
jé jé jé jé, mám, čo sa nedá vziať.
|
Ľubo Belák:
Eva Kostolányiová:
Karol Duchoň:
Jana Kocianová:
