S Pavlom Hammelom Rozhovor a Pavlom Hammelom som robil v Prešove počas turné (ešte pred prešovským koncertom) v októbri 2019.
Pozrieť si ho a podporiť môžete tu:
https://mysaris.sme.sk/c/20928676/pavol-hammel-s-vargom-sme-nemohli-byt-spolu-ale-ani-bez-seba.html

A tu ho prinášam v plnom znení, bez úprav, hoci je už po turné. Mnohé jeho úprimné bonmoty stoja za to.

PREŠOV. Pred 50 rokmi položila základný kameň československej rockovej scény skupina Prúdy platňou Zvoňte zvonky. Ak dobre počítame, v súčasnosti vyšla jej piata reedícia, platňa sa stále neopočúvala a Pavol Hammel, jeden z jej hlavných protagonistov, je momentálne na šnúre k 50. výročiu. Jubiluje aj samotný Pavol Hammel, v decembri oslávi sedemdesiatku.

S Vargom, bez Vargu

„Odkedy sme sa rozišli s Mariánom Vargom po nahraní platne Zvoňte zvonky, som nositeľom Prúdov. Dobre sme spravili, lebo on založil legendárne Collegium musicum, mne zostali Prúdy a čo je najvzácnejšie na tej spolupráci, vracali sme sa k projektom, vždy po niekoľkých rokoch. A stále vzniklo niečo zaujímavé. Či už Zelená pošta z roku 1972, projekt Na druhom programe sna 1977 alebo muzikál Cyrano z predmestia, ale aj Labutie piesne, Všetko je inak a podobne. Vždy to bolo zaujímavé, keď sme sa spojili, “ hovorí Pavol Hammel, ktorý mal s nedávno zosnulým geniálnym muzikantom Mariánom Vargom zvláštny vzťah.

Dokonca aj na takých projektoch, ako Collegium musicum, čo bola vyslovene Vargova skupina, hosťoval Hammel. A naopak. Nemohli byť dlho spolu, ale ani bez seba.

„Presne takto, “ súhlasí Pavol Hammel. „My sme sa v dobrom rozišli. No, v dobrom. Hľadal sebauplatnenie, lebo vtedy počúval skupinu Nice a Emersona, chcel ísť týmto smerom a ja som mal rád pesničkovú hudbu. Tak sme sa rozišli, bolo to dobré, ale inklinovali sme k sebe. Marián nemal upotrebenie v Collegiu na svoje pesničky, ktoré mal krásne a ja som zas túžil spraviť niečo iné. Vznikli vždy dobré projekty. No aby to bolo nejaké tragické, že sme sa nenávideli, to je hlúposť.“

Nadčasové Zvonky i Zelená pošta

Ako dosiahli Prúdy pri Zvonkoch nadčasovosť? Podľa Hammela nevedeli, že robia základný kameň československej rockovej hudby, ale natočili v rokoch 1967-68 asi 25 skladieb a z nich spravili výber na túto platňu. Dodnes neznie staro. Autenticitu i kvalitu mladých hudobníkov dodnes cítiť.

„My sme takto tvorili. Nevedeli sme, že to bude nadčasové, to sa ukázalo až potom. A neboli sme ovplyvnení nejakými vzormi, vyvieralo to z nás. Jediná chyba bola tá, že sme žili na nesprávnej strane železnej opony. Dovolím si tvrdiť, že keby sme takto fungovali, už len trebárs v tom Rakúsku, ktoré bolo šesť kilometrov od nás, možno by to malo väčší dosah. Myslím si, že áno, aj keď možno nie.“

To, že ostali na tejto strane bolo možno dobré, vzniklo ešte veľa zaujímavých vecí. Avšak raz to Hammela nahnevalo. Keď vydavateľské práva na jeho a Vargov muzikál Cyrano z predmestia, chceli kúpiť a uviesť v štyroch nemecky hovoriacich krajinách. Už bol aj preložený, dohodnutá premiéra, ale ministerstvo kultúry to zatrhlo.

Hammel a Varga sa roky schádzali a rozchádzali. Spolu vytvorili ďalší legendárny album Zelená pošta. „Môžem povedať, že 90 percent Slovákov pozná moje tri notoricky známe pesničky, Medulienku, Učiteľku tanca a ZRPŠ. Tým to končí. Mám ďalších 300 iných pesničiek, ktoré málokto pozná. V Čechách je to iné. Stalo sa mi, že som bol vo Veľkej Bíteši, pri odbočke z diaľnice, na obede a keď som išiel platiť, asi šesťdesiatročný čašník mi povedal: Pán Hammel, vy nemusíte u mňa nikdy nič platiť, ja milujem vašu Zelenú poštu.“

Zelená pošta je medzi odborníkmi viac cenená ako Zvoňte zvonky, čo potvrdzuje aj Hammel. S Hammelom a Vargom spolupracoval v minulosti aj ďalší skvelý hudobník, už tiež nežijúci gitarista Radim Hladík. „My sme ho spoznali, keď sme po prvýkrát robili Zelenú poštu. Chceli sme mať gitaristu, ktorý je najlepší v Československu. Odvtedy sme viackrát spolupracovali.“

Hammel si spomína aj na spoločný koncert s Hladíkom v Brne spred dvanástich rokov. „On vôbec nevedel, ako to hral, veď vtedy s nami naživo nehral, len nahral veci v štúdiu. Stretli sme sa, že ideme skúšať a Radim po šiestich minútach povedal, že nemá to zmysel, nedá sa to skúšať, musíme to dať na prvú. Len som musel byť otočený hmatníkom k nemu, aby aj videl, čo hrám, a dali sme to.“ Bol z toho album aj televízny záznam.

Smrtka kosila

Varga, Hladík, ale ani dlhoročný motor Prúdov a ďalších projektov Fedor Frešo už sú v muzikantskom nebi. „Preto pozývam na koncert, lebo človek nikdy nevie, ako to dopadne, “ so štipkou čierneho humoru vraví Pavol Hammel, ktorý toto turné ešte nepovažuje za posledné.

„Pod názvom Prúdy sa to už nedá realizovať, ale ak zdravie dovolí a boh dá, budem fungovať, “ usmieva sa popod fúz. „Keď vidíte spätnú väzbu na koncertoch, tak stále mám pocit, že je pre niečo robiť. Ak by som to tak necítil, tak sa na to asi vykašlem. A pôjdem do Chorvátska chytať ryby.“

Turné bude mať aj viacero zastávok na východe. Spišská Nová Ves (12. 11.), Prešov (13. 11.), Michalovce (14. 11.), Košice (15. 11.) a Poprad (3. 12.). Vyvrcholí 9. 12. špeciálnym koncertom v Bratislave.

Etabloval sa aj ako výtvarný umelec

Na koncerty Prúdov dnes chodia rôzne generácie. Pavla Hammela teší najmä účasť najmladšej generácie, ktorá ho môže poznať akurát tak „z dejepisu“. A môže im predviesť naživo zásadnejšie skladby než Učiteľku tanca či ZRPŠ.

Naposledy bol Pavol Hammel v Prešove ako maliar, priamo v Šarišskej galérii. Dnes ste už je aj profesionálny maliar. Keď začínal, dôležitý bol jeho podpis na obraze. To sa zmenilo po medzinárodnej výstave v Taliansku, kde poslal tri obrazy. „Pod mojim menom, ale Taliani nevedia, kto som. Ako pre nich bezmenný výtvarník som dostal cenu poroty. Vtedy sa to zlomilo a začali si to všímať galeristi, “ hovorí výtvarník, ktorý o 7. decembra oslávi sedemdesiatku.

Má rád prírodu. Svojsky...

A prezradíme aj perličku. Kedysi mal akvárium s rybami. „Teraz mám len modrý a zelený piesok, tieto farby mám rád, filtrujem to, osvetľujem, ale nie je tam žiadna živá príroda. Úžasné. Mám rád prírodu, “ usmieva sa Pavol Hammel, ktorý je údaje autorom výroku, že do lesa patria zvieratá, človek patrí do baru. Na to hneď reaguje:
„Viacerí sme to hovorili, nebudem sa pasovať za autora. No som sa narodil a vyrastal v Bratislave, ani babky na dedine som nemal, tak čo s tým. Mal som príjemné asfaltové detstvo a to mi vyhovovalo. Sliepku som prvý raz videl v zoologickej záhrade, keď som mal 15 rokov. Kde som ju mal vidieť? Poznal som trolejbus, električku, to zas niekto iný nepoznal.“

Insta foto: https://www.instagram.com/p/Bnb2oGRA146/

• 
  Pavol Hammel
• 
• 
•