Aj keď je vraj rock mŕtvy, po 25 rokoch sú tu stále Rammstein a vypredávajú štadióny
Spievame po nemecky, to nemôže vo svete nikoho zaujímať, vraveli si členovia tejto skupiny v začiatkoch.
Píše sa rok 1997 a do kín prichádza neo-noir film režiséra Davida Lyncha s názvom Lost Highway. Diváci odchádzajú z premietania zmätení z deja (hovorí sa, že samotný režisér v ňom nemá jasno), kritika Lynchovi vyčíta, že cez silný soundtrack dokáže vytvoriť pôsobivé obrazy, no film jednoducho nedáva zmysel. Niektoré z týchto obrazov sprevádza temná hudba, do ktorej znie hrubým hlasom viac hovorená než spievaná nemčina. Znie to inak ako čokoľvek pred tým.
V čase, keď v Amerike mnoho ľudí prvýkrát objavilo Rammstein, v nemecky hovoriacej Európe už boli známi. Členovia skupiny si však mysleli, že ďalej to už nedotiahnu.
„Hrali sme na festivaloch aj so zahraničnými kapelami. Tie za nami chodili a vraveli, že musíme prísť zahrať do ich krajín,“ spomína gitarista Paul Landers vo filme Rammstein in Amerika. „Ja im na to odpoviem: Naozaj? Veď spievame po nemecky, to nemôže nikoho zaujímať.“
To, čo fungovalo v Lost Highway a čo oslovilo zahraničné kapely na nemeckých festivaloch, však zafungovalo aj všeobecne. Rammstein neboli Scorpions, ktorí sa snažili znieť a vyzerať ako americká kapela – boli dokonale svojskí a kombinácia ich po nemecky spievanej hudby a expresívnej pódiovej prezentácie z nich robila
