Denník N

Ako sa skupina Kollárovci prepracovala z najdrahšej svadbovej kapely do prvej ligy?

Kollárovci. Foto - Instagram Kollárovcov
Kollárovci. Foto – Instagram Kollárovcov

Spevák a manažér Kollárovcov Tomáš Kollár vysvetľuje ich úspech. Skupina dnes vypredáva veľké sály a jej klipy majú sledovanosť v miliónoch.

Ostalo vo vás po tých rokoch ešte niečo goralské?

Nepochybne prejav a temperament. Je jedno, čo hráte a spievate, každý to robí inak. Vezmite si pesničku Anička, dušička, nekašli. Inak ju zahrá Goral, inak Moravan, inak Róm. My sme ostali Goralmi, hoci dávno nehráme iba goralské piesne. Náš prejav však ostal autentický a nezameniteľný. Keby to tak nebolo, ľudia by to vycítili a neprijali nás.

Keď ste pred 23 rokmi zakladali kapelu Kollárovci, ambíciou bolo privyrábať si na svadbách, oslavách a zábavách?

Ambíciu zarábať na hudbe sme nemali vôbec. Už počas základnej školy sme začali hrávať so starými muzikantmi v súbore. Robili sme to z obrovského nadšenia a nik nepredpokladal, že raz by sa to mohlo premeniť na peniaze. O profesionálnych ambíciách ani nehovorím, to nikomu ani len nenapadlo. Celé to bolo výhradne založené na neskutočnej láske k hudbe.

Razím však zásadu, že ak už niečo robíme, snažme sa byť nie dobrí, ale najlepší. Tohto motta sa držím od detstva. Vďaka tomu sa všetko postupne kryštalizovalo. Neúnavne sme cvičili a hrali, až nás to doviedlo k tomu, že sa dnes hudbou živíme aj bez akejkoľvek PR tlačenky. Od autentického nadšenia až po dnešnú prvú ligu to však bol dlhý vývoj.

V rodine ste štyria bratia a sestra. Dnes ste v kapele šiesti, z toho traja bratia. Prečo odišli najstarší brat a sestra?

Začínali sme traja – dvaja bratia a kontrabasista. Aj jeho však berieme ako rodinu, sám som začínal ešte u jeho otca ako starého muzikanta. Postupne sa partia menila, stabilnú zostavu však tvorili husle, kontrabas a akordeón.

Máte pravdu, že s nami hral aj najstarší brat, ale potom začal študovať medicínu v Česku a už s nami nestíhal ani cvičiť, ani hrávať. Pridal sa len občas, hoci ide o fantastického multiinštrumentalistu. Sestra u nás spievala, ale tiež len občasne. Nakoniec sa k nám pridal najmladší brat, ktorý mal v čase našich začiatkov len desať rokov.

Vašim rodičom treba uznať jedno – podarilo sa im vychovať päť muzikantov. Bol to zámer?

Nie. Mali sme neskutočne tvrdú výchovu. Keď to niekomu rozprávame, len gúľa očami, lebo to vyzerá, akoby sme sa narodili v inej generácii. Pochádzame z obce Kolačkov, čo je dosť drsné prostredie, za komunistov tam dokonca ani družstvo nebolo.

Ako deti sme boli zvyknutí orať s koňmi, ručne kosiť – ešte v 80. rokoch sme zažili klasickú tvrdú prácu na roli. Pre muziku sme boli nielen nadšení – bola tak trochu aj naším únikom. Naši z nej mali radosť, na druhej strane videli, že nám zaberá čoraz viac času.

Keď však v piatok niekde hráte do rána do štvrtej, v sobotu vstávať do roboty a pomáhať rodičom príliš nevládzete. Ako slobodní sme ešte bývali u nich a vtedy, logicky, prichádzali aj chvíle, z ktorých bolo jasné, že naším hraním nie sú príliš nadšení.

Kollárovci vznikli v časoch, keď si už mnohé zábavové a svadbové kapely zjednodušovali situáciu tak, že hrávali so sekvencermi. Bežnou zostavou boli dvaja ľudia za klávesmi, prípadne takzvaní „samohrajkári“. Neraz šla hudba z podkladov a naživo sa len spievalo, aj to kadejako. Vy ste sa držali živého hrania v zostave husle, kontrabas, soprán a altsaxofón, cimbal a akordeón.

To je pravda, tieto sekvencerové vystúpenia boli v obľube až do prijatia eura v roku 2009, preferovali ich hotely aj reštaurácie. Muzikant neraz nepotreboval ani mikrofón, jednoducho hral evergreeny na počúvanie. V prípade, že sa atmosféra v miestnosti zvrhla, začal hrať ľudovky.

Sekvencerových kapiel bolo tak strašne veľa, že iné na svadbách často ani nemali priestor. Ak sme vtedy nejaké svadby hrali, tak len ako doplnková kapela na hodinu či dve. Už vtedy sa však ukazovalo, že my, čo hráme všetko naživo, máme oveľa väčší úspech.

Potom sme začali hrať svadby aj my. Kúpili sme si aparatúru, museli sme však urobiť jednu zásadnú zmenu – zaviesť bicie, lebo ľudia sú na ne naučení. Cimbalovka-necimbalovka, basa bez bicích jednoducho nestačí, poriadna zábava sa robí s nimi. Najskôr sme to vyriešili tak, že druhý huslista obsluhoval automatického bubeníka.

Pre mnohých to musel byť šok.

Áno, bicie nástroje v cimbalovke boli v tom čase neúnosné. Boli sme prví na Slovensku, potom ich zaviedol do kapely aj Ondro Kandráč. Pozerali sme si však tvorbu kapiel v Maďarsku, Poľsku a na Ukrajine a videli sme, že najúspešnejšie kapely na zábavách hrajú aj s bicími. Tam to nikomu neprekážalo, lebo ľudia sa zabávali a hotovo, len tu to pôsobilo ako problém.

Rozumiem, že autentický folklór je prekrásny, že je to súčasť nášho dedičstva. Rozumiem aj tomu, že sa v ňom nepoužívali bicie nástroje. Lenže ľudia v minulosti hrávali len na tom, čo mali k dispozícii. Keby vtedy existovali bicie, ako ich poznáme dnes, máme istotu, že by ich nevyužili? Možno by už vtedy hrávali ako dnes Kollárovci.

Keď sme potom vydali s bicími aj cédečko, spustila sa obrovská vlna kritiky. Najmä z radov folkloristov. Lenže reči sa hovoria a chlieb sa je. Nám to na popularite neubralo, naopak, obyčajným ľuďom sa to páčilo. Pozrite sa na dnešnú situáciu – dnes používa bicie nástroje, alebo aspoň kachón, 95 percent cimbaloviek.

Nech je, ako chce, keď ste nasadili bicie, do roka ste sa na východnom Slovensku stali prakticky najobjednávanejšou kapelou na svadby.

Dopyt bol neskutočný, ľudia si nás objednávali na dva či tri roky dopredu. Zároveň sme sa stali asi aj najdrahšou svadbovou kapelou. Ľudia doslova prebíjali iné ponuky. Hovorili nám – zrušte hranie inde a poďte k nám, zaplatíme vám dvoj- či trojnásobok, dokonca ponúkali, že rodine, ktorej sme sa už sľúbili, zaplatia inú kapelu na svadbu, len aby sme mohli hrať pre nich. Bolo to šialené a veselé zároveň.

Hrávali ste popri ľudových pesničkách aj moderné?

Jasné. Hrávali sme aj hity, ktoré bolo možné upraviť na hranie s našimi nástrojmi. Mali sme porobené rôzne kolá – najskôr sme hudobne prešli jednotlivé regióny Slovenska, ďalšie kolá tvorili pesničky známe z Repete, k nim sme pridávali kolá zložené z najnovších hitov či pesničiek, ktoré boli overené časom.

Postupne sa však ukázalo, že hranie na svadbách je neskutočne únavné. Niekedy sme hrali aj štyri svadby po sebe – vo štvrtok, v piatok, sobotu aj nedeľu. Ľudia si jednoducho prispôsobovali termíny tak, aby sme boli voľní. Zistili sme, že toto jednoducho robiť nechceme. Nezabúdajte, že vtedy sme ešte všetci v kapele chodili do práce. Iná vec je, že sme neustálym hraním naberali skúsenosti.

Čo bolo zlomovým momentom, že ste všetci opustili svoje zamestnania?

Najskôr nám napadlo, že ak máme do konca života chodiť len po svadbách, je najvyšší čas s muzikou skončiť. Nevideli sme v tom zmysel. Darmo si nás ľudia objednávali, jednoducho sme s tým sekli a ďalšie ponuky odmietali.

Lenže stále prichádzali ďalšie. Už sme nevládali, vtedy sme hrávali päťkrát týždenne. Zároveň sme si uvedomovali, že chodiť do práce aj hrávať je príliš náročné na to, aby sme obe veci robili poriadne. Dá sa to ťahať istý čas, ale dlhodobo to nemá význam ani logiku.

Ako prvý z práce odišiel basista, ktorý fungoval ako živnostník. Povedal, že končí s prácou a bude sa venovať už len muzike. Nepriamo na nás zatlačil, aby sme nad tým porozmýšľali aj my. Chvíľu sme to ešte potiahli, nakoniec sme z práce odišli všetci.

V kapele máme zavedené pravidelné porady. Na jednej z nich sme si otvorene povedali, že hranie znamená nielen kšefty, ale aj cvičenie, tvorbu nových aranžmánov, marketing, manažment a ďalšie veci. Na to všetko treba čas. Bolo ťažké rozhodnúť sa – vyštudovali sme vysoké školy, mali sme nejako rozbehnuté kariéry, zrazu sme to mali nechať.

Nakoniec sa ukázalo, že rozhodnutie venovať sa len jednej veci poriadne bolo naším najlepším krokom. A asi to bolo zodpovedné aj voči našim fanúšikom. Predsa len, uspeje možno jedna kapela z tisíc a bolo by hriechom zahodiť šancu, keď sa ukázalo, že máme na viac. Rozhodli sme sa profesionalizovať.

Čo ste robili predtým?

Začínal som v banke, potom som učil na základnej škole, súbežne som si robil doktorát, k tomu sme si s bratom otvorili súkromnú umeleckú školu.

S úspechom prichádza aj kritika. Neraz som o vás, ale aj o Kandráčovcoch počul, že ste vlastne len kvalitnejší Senzus. Vnímate tieto kritiky? Dotýkajú sa vás?

Zachytávame to, ale absolútne

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie