Ak si preletíte finalistov tohto ročníka hudobných cien Rádia_FM, zistíte, že veľa nahrávok sa zvukovo i aranžérsky obracia do minulosti.
Vec sampluje starý slovenský pop, Tomáš Sloboda vzdáva poctu šesťdesiatym rokom, podobne napríklad nováčikovia Walter Schnitzelsson nedajú dopustiť na britské gitarovky typické pre deviatu dekádu minulého storočia.
V oboch hlavných kategóriách album roka nominovaná nahrávka žilinských Swan Bride tiež nesie jasne rozoznateľné vzory oscilujúce okrem iného medzi The Cure alebo Joy Division. No na rozdiel od podobných súčasných skupín všetky žánrové výdobytky vrátane klišé dotiahla ad absurdum.
Neznamená to však, že by forma vyhrávala nad obsahom. Premyslene namiešaný, doslova „záchodový“ zvuk s absenciou refrénov pôsobí na poslucháča mohutným jednoliatym dojmom. Odľudštená tmavosivá hradba má teda podobný efekt ako vnútornosti masírujúci ambient alebo noise.
Žiadna zo skladieb zbytočne nevytŕča a napríklad aj celkom melodický singel Nowhere Child dáva zmysel až v spoločnosti ostatných piesní.
Kým na predchádzajúcich nahrávkach pôsobili ako mierne teatrálni kabaretní post–punkeri, si spolu s vypustením slovka The z názvu skupiny našli osobitejšiu a nenútenejšiu tvár. Tá je však natoľko špecifická, že ju zrejme nemá cenu opakovať.