Jeho piesne zľudoveli a v minulom režime mu priniesli dvojročný zákaz činnosti. Jeden z najvýznamnejších českých rockerov VLADIMÍR MIŠÍK je po zdravotných problémoch opäť v speváckej forme. Štyridsať rokov po legendárnej nahrávke Kuře v hodinkách oživili kapelu Flamengo a v apríli s ňou koncertujú v Bratislave.
Stojí ešte slávna krčma z vášho Špejchar blues?
"Križovatka Špejchar v Prahe existuje, ale hospoda so záhradným kioskom už dávno nie. Mám taký pocit, že tam teraz sídlia mormoni."
Zo Slovenska bola vaša mama. Máte tu dnes rodinu?
"Mama bola od Topoľčian, neskôr sa tam z Prahy naspäť presťahovala. Ešte ako malý som chodil do Uhrovca, kde sme mali rodinu. S tou sa však dnes stýkam len veľmi málo."
Spievali ste s Matadors, Blue Effectom, Flamengom, Etc... a zoznam by pokračoval, keby bolo miesto. V ktorej kapele ste sa cítili najlepšie?
"Ja to takto nehodnotím. Rokenrol má byť o tom, že kapela špliape vždy v aktuálnom zložení. Výborné obdobie bolo s Blue Effectom, napokon, Radim Hladík je excelentný gitarista a Vlado Čech skvelý bubeník. S Flamengom sme zase boli populárni v Poľsku, mávali sme vypredané divadlá a koncertné sály. Potom sme s Petrom Pokorným a Láďou Padrůnkem založili Etc..., neskôr sa pridal Honza Hrubý. Nasledovalo obdobie, keď sa muzikanti rôzne striedali, kapela však držala svoj charakter. Hrali sme pesničky, snažili sa ich aranžovať, aby si každý muzikant našiel svoju polohu, a bolo to fajn. A tak je to doteraz."
Platňu otextoval za dve noci
Odkedy je pre vás dôležitý text?
"V začiatkoch sme nešli veľmi do hĺbky, to sa priznávam. V bigbíte mala angličtina hlavne zvukomalebnú funkciu, málokto ju ovládal na úrovni. Zároveň sme počúvali pesničkárov, ako bol Bob Dylan, kde je veľmi dôležitý text. Celkom dobre znelo, keď ľudia ako Zdeněk Rytíř či Petr Kalandra prebásnili Dylana do češtiny. Keď som to skúšal so slovníkom ja, bolo to horšie. Ďalej tu kolovali preklady beatnikov, ktoré sme čítali, a nejako chápali, že z nich vlastne vychádza aj Dylan. Ešte dlho som však bol pravoverný rocker posadnutý angličtinou. Až neskôr som začal dôverovať češtine. Kľúčové pre mňa boli koncerty folkerov. V Prahe na Vinohradoch akýmsi zázrakom fungoval klub, kde hrávali pesničkári zo združenia Šafran, Vláďa Merta, Vlasta Třešňák, Jarda Hutka. Obdivoval som ich pre odvahu, s akou v textoch hovorili o čomkoľvek. To bol pre mňa hlavný impulz zhudobňovať básnikov a tvoriť si repertoár v češtine. Navyše vtedy zatvorili hranice, takže sme dobre vedeli, že v Európe aj tak neprerazíme – angličtina, neangličtina."
Potom prišiel legendárny album Kuře v hodinkách s textami básnika Josefa Kainara...
"V roku 1972 začalo prituhovať, anglické texty sa neodporúčali. S českými bol zas taký problém, že ich nemal kto napísať. Nápad ísť za básnikom dostal producent Hynek Žalčík. Tak sme teda šli za Kainarom na zámok Dobříš.
Kolujú o tom hotové legendy, tak to radšej skrátim – on nám vlastne otextoval platňu za dve noci. Hovoril, chlapci, príďte o týždeň, to odovzdal prvú časť a na druhý týždeň bola hotová druhá. Dostali sme originál na notovom papieri, kde si písal melodickú linku a pod ňou text. Bolo tam minimum opráv a škrtancov."
Predtým ste čítali Kainara?
"Jeho básne som mal rád. Samozrejme, že nie tie z päťdesiatych rokov, ale napríklad až geniálne prevody amerických evergreenov. Neboli to preklady, skôr ich pocitovo akoby prebásnil."
Skupina Flamengo v pôvodnej zostave začiatkom sedemdesiatych rokov. Zľava Pavel Fořt (gitara), Vladimír Mišík (spev), Jan Kubík (saxofón), Vladimír Kulhánek (basgitara), Jaroslav Erno Šedivý (bicie), Ivan Khunt (klávesy). Fotoarchív V. M.
Keď ste platňu nahrali, mali ste pocit, že je to výnimočná nahrávka?
"Človeče, ani nie. Kritik Jirka Černý dokonca vtedy v Melódii napísal, že je to taká priemerná nahrávka. Až neskôr sa stala slávnou a sám neviem prečo.
Tvorca má vždy k dielu trochu indiferentný postoj, ale ľudia, čo ju počúvajú, hovoria, že tá platňa nestarne. Keď ju náhodou počul môj mladší syn Adam, požičal si ju a púšťal si ju stále dokola."
Čo sa prvé vynorí, keď ju dnes počujete?
"Poriadne som ju nepočul štyridsať rokov. Až keď teraz vyšla reedícia, bol som zvedavý na remastering. Vtedajšie elpéčka totiž mali svoje limity. Supraphon mal také krédo, že musia vydržať na nekvalitných československých gramofónoch, a tak vopred počítali s takzvaným bielym banánikom – ťažkou a hrubou prenoskou. Platne teda boli odolné, ale aj zvukovo orezané a nedali sa porovnávať so západnými. Kuře v hodinkách však vyšlo v špeciálnej edícii hi-fi klubu, ktorý si pri nejakej organizácii založili nadšenci pre kvalitný zvuk. S výrobcom mali dohodu, že z matrice urobí menej výliskov s väčšou kvalitou. Dokonca sme na to sami dohliadali v továrni, porovnávali sme nahrávku z pásu s vinylom a takmer sme nepočuli rozdiel. Kuře už vtedy znelo presvedčivo a remastering to ešte vylepšil. Takže keď som si to teraz vypočul, dostal som nápad zahrať si to naživo."
Niečo ako výzva?
"Asi tak. Pre chlapcov inštrumentalistov to nie je taký problém, ale pre speváka je výzvou vyspievať niečo po štyridsiatich rokoch. Na skúšku som prišiel s tým, že to nejako vykričím a uvidíme. Iba jednu skladbu sme museli transponovať o tón nižšie."
Ako ste skladali kapelu?
"Je to len čiastočne pôvodná zostava Flamenga. Bubeník Ernouš Šedivý oznámil, že bude práve vtedy v Amerike, saxofonista Honza Kubík žil niekde v Rakúsku, ale nemáme o ňom správy, ani to, či vôbec žije. Klávesista Ivan Khunt už zomrel. Takže sme to doplnili členmi Etc... a hosťami, zaujímavý je mladý saxofonista Jakub Doležal namiesto Kubíka. Aby sme nemuseli zháňať ešte aj flautistu, on sa naučil hrať na flaute za tri mesiace. Vtipné je, že v pôvodnej zostave s Kubíkom to bolo rovnaké. Ani on nehral na flaute, no rýchlo sa naučil."
Vladimír Mišík a Etc v pezinskom amfiteátri v roku 1979. Foto - Dušan Taragel
Prišli sme v noci, hneď nás navigovali k vínu a gulášu
Podobný osud ako Kuře v hodinkách mala platňa Provisorium Deža Ursinyho. Keď ju nahrávali v Prahe, on si požičal kolegov z vášho Flamenga a vy ste mu naspievali zbory. Ako k tomu prišlo?
"Mám pocit, že sme hlavne pili pivo, ale možno som tam fakt aj niečo naspieval."
Píšu to na platni.
"Tak to bude pravda. Zásluhu na tom má náš kamarát, šikovný producent Hynek Žalčík, ktorý mal silné postavenie v Supraphone a dokázal presadzovať na tie časy nezvyčajné veci. Okrem nášho Kuřete v hodinkách napríklad aj album Město Er Michala Prokopa a rovnako zaštítil Ursinyho Provisorium. Boli sme pri tom, keď ho nahrávali v štúdiu v Dejviciach."
S Ursinym ste boli kamaráti?
"Skôr by som povedal, že sme sa poznali. Nebolo to tak, že by som Deža po príchode do Bratislavy musel volať na pivo. Skôr sme sa motali v rovnakom čase v rovnakých kruhoch. Keď sme sa stretávali na rôznych festivaloch, tak sme spolu hovorili. Bol to veľmi fajn človek a skvelý muzikant. Prvýkrát sme ‚čumeli‘, keď prišli do Prahy s The Beatmen. Nielen že zneli ako Beatles, ale mali vlastné skladby na podobnej úrovni. Jednoducho bomba."
Kto k vám mal najbližšie z nášho rocku?
"Samozrejme, že sme sa bavili s Mariánom Vargom či s Paľom Hammelom, z tých menej známych napríklad Dodo Šuhajda z kapely The Buttons. Boli taká drsná partička á la Rolling Stones a boli veľmi fajn, ale všimol som si jeden rozdiel. Vyložene tvrdej muziky ako hardrocku či heavymetalu sa na Slovensku vždy hrávalo výrazne menej ako v Česku. Veľa slovenských kapiel inklinovalo k popovému pesničkársku, aj keď základ mohol byť rockový. Príkladom je Modus a Janko Lehotský, skvelý pianista, ktorý začínal s blues."
Bude to tridsaťpäť rokov od slávneho festivalu v Pezinku. Niekedy ho nazývajú aj slovenským Woodstockom. Ako si na to spomínate?
"Myslím, že nič také masové sme dovtedy nezažili. Až v Pezinku plnom spriaznených duší som po prvýkrát pocítil neobyčajnú atmosféru družnosti a vnútornej spriaznenosti. Ak si dobre pamätám, na miesto sme dorazili niekedy v noci alebo nadránom. Všade okolo sa potácali ‚máničky‘, organizátor Agnes Snopko nás hneď navigoval k vínu a gulášu. Keď sme potom videli úplne plný amfiteáter, zamrazilo nás. Vôbec sme nečakali takú masu ľudí. Mali sme skúsenosť z prvých májov, kde sme, bohužiaľ, tiež hrali pred masovým publikom, ale Pezinok bol niečo iné. Veď aj preto ho po druhom roku zakázali."
O rok ste tam hrali tiež?
"Myslím, že áno, ale mám to trochu domotané. Jeden ročník veľmi lialo a všetci boli nešťastní, len Agnes Snopko utešoval, nebojte sa, pán farár sa modlí za naše počasie. Až sa na poludnie vyčasilo a nad Pezinkom sa objavila slnečná žiara. Bolo to až mystické."
Vladimír Mišík a Etc na Rockovej lýre v Bratislave v roku 1982. Foto - Dušan Taragel
Žijeme v byte tri plus jeden a sme v pohode
Ešte sa čudujete, že sa vyučený stolár celý život dokáže uživiť muzikou?
"K tomu treba dodať, že vyučený som tiež len vďaka tomu, že sa dali skúšky v škole posunúť na september. V poslednom ročníku školy som totiž spieval s Matadors a cez skúšky sme šli do východného Nemecka na turné. Mame som nič nepovedal, len som zmizol a potom poslal pohľadnicu. Pravda je, že po polročnom zamestnaní v dielni na Barrandove ma živila výhradne muzika."
Kedy to bolo kritické?
"Najhorší bol, samozrejme, dvojročný zákaz začiatkom osemdesiatych rokov. Našťastie mi akurát vtedy prišli tantiémy za nahrávky, tridsaťtisíc korún znamenalo živobytie aj na dva roky. Keď sa peniaze minuli, predal som nejakú aparatúru, no a potom zákaz pominul. To, že som cez obdobie zákazu nemusel chodiť do práce, však bolo zlé v tom, že som chodil do krčiem. Bolo to dosť dekadentné obdobie – heslom tých čias bolo „No future!“ a podobne."
Dnes to ide ako?
"Je to stále boj a stále ťažší, keď je človek starý. My nie sme popmusic, takže je to tvrdý chlebík – honoráre sú tritisíc korún za koncert, tak to si spočítajte, že aj remeselníci majú viac. Hlavne, že ma to baví a je to dobré, kým som zdravý. Ako dlho to vydržím, neviem, ale nám netreba veľa. Pred domom starý opel, žijeme v byte tri plus jeden a sme v pohode."
Takže sa nesťažujete.
"Nie a ani sa nemám prečo. My sme aj za boľševika boli vlastne samostatne zárobkové osoby, ktoré nikto nedotoval. Nemali sme granty, neboli sme hudobné telesá v divadlách s garantovaným rozpočtom od štátu. Všetko sme si museli poctivo oddrieť a museli sme byť naozaj dobrí, aby na nás ľudia chodili. Rovnako ako teraz."
Slávny album Kuře v hodinkách vyšiel vlani v remasterovanej reedícii. Zľava gitarista Pavel Fořt, Petr Kocfelda zo zvukového štúdia, V. M. a basgitarista Vladimír „Guma“ Kulhánek
Na odchod s politiky som sa tešil ako do civilu
Niekde ste priznali, že obdobie zákazu za komunistov bolo pre vás zlé, ale bohvieaké dobré nebolo ani pôsobenie v politike začiatkom deväťdesiatych rokov.
"Dva roky, vlastne nechtiac, som bol poslancom Českej národnej rady. Nemal som chuť kandidovať, ale ľudia v Občianskom fóre mi jednostaj húdli, že som zlatý človek. Napokon mi dali miesto v strede kandidátky, aj keď pôvodne som chcel, nech ma napíšu úplne na spodok, ak to teda musí byť. No a potom prišli lustrácie, z vrchných priečok sa škrtali mená a zrazu som vyskočil hore. Prišlo mi to ako povolávací rozkaz, tak som teda nastúpil. Dva roky som to vydržal, normálne som chodil do práce. Prežil som to aj vďaka kapele, ktorú sme si udržali, za mesiac sme stále mali štyri-päť koncertov. Čiže veľmi rád som mimo politiky. Na ten odchod som sa tešil, ako keď si vojak strihá meter do civilu."
Bolo to až také zlé?
"Človek ako ja sa ťažko nájde v práci zákonodarcu. Predstavte si, že preberáte napríklad banský zákon. Môže k tomu prispieť rocker? Našťastie sme k práci dostávali podklady, tie som sa vždy snažil poctivo naštudovať a hlasovať podľa svojho najlepšieho svedomia."
Nemali ste pocit, že môžete niečo zmeniť?
"Pre mňa bol parlament obrovská skúsenosť. Odvtedy viem, že poslanecká práca nie je nič hodné zatratenia. Zákony, ktoré sme pripomienkovali, mali väčšinou za každým paragrafom zmienku o vedúcej úlohe komunistickej strany a iné fígle, takže sa pracovalo hlavne na tom."
Prečo sú rockeri v politike tak trochu česká špecialita?
"Bolo nás tam viac muzikantov, ale prečo nie? Michal Prokop z ministerstva kultúry bol študovaný ekonóm, bývalý minister Michael Kocáb z kapely Pražský výběr je zase klasicky vzdelaný konzervatorista. Nemusí byť každý rocker taký nechápavý ako ja (smiech)."
Otázka je, či rockerská nátura vôbec patrí do dnešnej politiky a nie je prežitkom z uvoľnených deväťdesiatych rokov. Spomínaný Kocáb na konci kariéry pôsobil, akoby si nevšimol, koľko sa toho od čias revolúcie zmenilo. Politika dávno nie je rokenrol.
"Politika sa zmenila, súhlasím. Dnešné politické strany sú skôr výťahom k peniazom, neslúžia na presadzovanie ideí, ale na to, ako rozporciovať medveďa a prihrať kmotrom peniaze. Skutočne nezávislé osobnosti ako Svatopluk Karásek či Táňa Fischerová nemajú šancu presadiť sa v systéme, kde sa hlasuje najmä podľa príslušnosti k politickej strane. Už tomu nerozumiem a rozumieť nechcem. Som vlastne rád, že som od toho vzdialený."
Prezidenta ste však asi volili?
"Áno, samozrejme, že som volil Karla Schwarzenberga. Hral som aj na koncertoch na jeho podporu, hoci v závere kampane mi to trochu prekazila choroba."
Súčasné zloženie kapely Etc, zľava: Pavel Skála, Vladimír Pavlíček, V. M., Petr Kulich Pokorný, Jiří Veselý, Jiří Zelenka
Určité percento ľudí v spoločnosti proste stojí za prd
Čo vás najviac rozčuľuje?
"Mňa nič nerozčuľuje. S ohľadom na všetky moje choroby si to ani nemôžem dovoliť, musím byť v pokoji. Nikdy som nepatril k ľuďom, ktorí mali bohvieaké očakávania a mysleli si, že sa onedlho budeme mať ako Západe. Uznávam, že sa veľa vecí pohlo k lepšiemu, že sú tu senzační ľudia, ktorých si vážim a mám ich rád. Na druhej strane je tu stále veľká časť národa s tou charakterovou črtou, že sa kradne v malom, strednom aj vo veľkom. Povedzme to rovno – určité percento ľudí v tejto spoločnosti proste stojí za prd."
Predvlani zomrel Václav Havel. Mali ste pocit, že sa niečo uzatvára?
"Určite, Havel bol postava dejinných rozmerov. Po jeho smrti zorganizovali rozlúčkový koncert a v rockermi nabitej Lucerme sme si s gitaristom Radimom Hladíkom zaspievali dve pesničky. Bol to taký neformálny večierok, niečo ako protiváha oficiálnych ceremónií. Myslím, že Václav by mal radosť, keby sa na tú partiu rockerov mohol zvrchu pozerať."
Čo si myslíte o úspechu českých komunistov v posledných krajských voľbách?
"Tak z toho mi behá po chrbte mráz. Najhoršie je, že komunisti sa od minulosti dodnes nijako nedištancovali. Teraz sa oslavoval Víťazný február a od jednej súdružky v parlamente sme si mohli vypočuť, že sú nastavení stále rovnako. Z toho som fakt znechutený."
Komunisti zakázali vás. Zakázali by ste dnes vy ich?
"V jednom čase boli revolučné nálady v štýle „poďme s komunistami na kandelábre“, ale potom zvíťazilo heslo, že sme lepší ako oni. Takže sme lepší ako oni – ale oni zase majú lepšiu výdrž. Ani neviem, sú ešte na Slovensku v parlamente komunisti?"
Sú, ale volajú sa inak.
"Tak to máte podobné. Úplne chápem, že je veľa ľudí, pre ktorých nie sú dnešné podmienky ideálne. Nešťastím dnešnej doby je, že oni zároveň veria tomu, že im tí komunisti nejako pomôžu."
Naspäť k hudbe. O rok má kapela Etc... štyridsiate výročie. Máte niečo v pláne?
"Budúci rok, vravíte? Tak to ešte máme na oslavy čas. Iba že by mali pravdu tí, čo tvrdia, že sme sa dali dohromady v skutočnosti o rok skôr."
