„Nikdy som nezažil nič dramatickejšie. Ani bolestivejšie,“ hovorí spisovateľ MICHAL VIEWEGH, ktorému pred štyrmi mesiacmi praskla aorta čiže srdcovnica. Až teraz dokáže zrozumiteľne rozprávať o tom, čo presne sa stalo – aké má šťastie, že prežil. V poriadku stále nie je. Kedy začne znovu písať, netuší.
V akej kondícii sme vás zastihli?
Lekári hovoria, že robím pokroky, ale sám to zlepšenie pozorujem menej než moje okolie. Možno si všimnete, že mám problémy s krátkodobou pamäťou – keby som sa opakoval, ospravedlňujem sa.
Na prvý pohľad vyzeráte dobre.
Fyzicky sa cítim celkom dobre.
No máte smutné oči.
No práve, mám ľahké depresie. Môj život sa zásadne zmenil. Väčšinu činností, ktoré som robil – a robil som ich rád – teraz robiť nemôžem.
Napríklad?
Vyberte si. Nemôžem piť víno, cestovať, behať a tak ďalej. Ešte vlani na jar som zvládol maratón, čo je asi dôvod, prečo na tom nie som fyzicky zle – táto kondícia sa len tak nestratí, i keď som od decembra pribral štyri kilá. Omnoho horšia je však psychika.
Aká bola vaša jeseň 2012?
Až do soboty 8. decembra dolce vita. O pár dní, v pondelok, som sa vrátil z pánskej jazdy po Južnej Amerike, a rovno podotýkam, že to nebola žiadna divočina – pokiaľ som tam vypil pol litra vína za večer, tak to bolo veľa... Mimochodom, keby sa mi tá príhoda stala v lietadle, som mŕtvy. Profesor Pirk povedal, že i keď je operácia dohovorená vopred, tak ju jeden pacient zo štyroch neprežije – a tá moja sa, samozrejme, plánovať nedala.
Nebola Južná Amerika náročná trebárs pre prelety alebo úplne iné podnebie?
Nemyslím. Pre mňa to bola príjemná dovolenka v Brazílii a Argentíne. Iste, bolo to dvanásť letov, ktoré práve nezbožňujem, ale rozhodne im nemôžem pričítať všetko to hrozné, čo sa stalo o pár dní neskôr. Občas mi napadá, že by som sa s tým lepšie vyrovnával, keby som vedel, že to je pomsta za hrubé porušovanie životosprávy, ale ako hovorím, pili sme tam menej než doma. A tak mám pocit, ako by mi odpískali faul, hoci som sa súpera ani nedotkol.
Čo sa dialo v sobotu ôsmeho decembra?
Bol som v úplnom poriadku, ešte o deň skôr som si u nás v Sázave zabehal. Vlastne aj v Južnej Amerike som raz zabehol skoro dvadsiatku, pretože som sa znovu chystal na maratón. Nemal som žiadne zdravotné ťažkosti, lenže v sobotu večer sa začalo diať niečo čudné. Žena odišla na stretnutie so spolužiakmi, ja som bol doma sám s deťmi a z ničoho nič mi prišlo nevoľno – čo som sa najprv snažil nejako rozchodiť.
Ako presne vám bolo?
Zle sa mi dýchalo, pocítil som paniku. Srdce búšilo tak nahlas, že som ho počul, a tak mi napadlo: blíži sa infarkt. Keď už boli príznaky neprehliadnuteľné, tak som urobil najlepšie rozhodnutie svojho života – zavolal som susedovi, aby k nám prišiel po deti, a potom som vytočil číslo na záchranku. Okrem profesora Pirka a jeho tímu vďačím za život i posádke sanitky, ktorá ma neodviezla na najbližšiu pohotovosť do Uhlířských Janovic, ale rovno do pražského Ikemu.
Boli ste pri vedomí?
V záchranke som vedomie stratil. Vraj som si ju zavolal o pol jednej ráno, operovali ma už o štvrtej.
A kedy ste začali znovu vnímať?
O tri, možno o štyri dni neskôr. Na tú chvíľu, keď ma lekári prebudili z umelého spánku, si ešte nepamätám, ale vnímal som potom moment, keď stáli nad mojou posteľou príbuzní. Tragikomické na celej situácii bolo chybné fungovanie môjho mozgu, ktorý vytváral falošné predstavy – približne dva nasledujúce týždne som si myslel, že ležím v liečebni na Komornom Hrádku, čo je dedina nad Choceradmi, cez ktorú som cestoval vlakom na benešovské gymnázium – vôbec neviem, ako k tomu moja chorá myseľ prišla. Ešte tesne pred Vianocami som sa brata pýtal: „A ako ste sa sem dostali? Vlakom do Chocerad a potom ste vyšli peši hore? Môj mozog šiel po svojom.
Chápali ste aspoň zhruba, čo sa s vami deje?
Skoro vôbec som nebol schopný vnímať, čo mi doktori hovorili. Veď hovorím: bol som si istý tým, že ležím niekde pri Choceradoch a z okna sa pozerám na rieku – a to i v čase, keď už som hovoril pomerne príčetne. Tá operácia vraj bola mäsiarčina, pri ktorej je mozog na chvíľu odpojený od prívodu krvi, a preto na niekoľkých miestach bielej mozgovej kôry odumrelo tkanivo – čo pravdepodobne spôsobilo problém s pamäťou.
Lekári váš mozog reštartovali ako počítač?
Niečo také. No a keď sa potom začnete preberať, tak si pamäť vytvára celý svoj svet z toho, čo práve lapí – a žijete v prelude. Vraj som dokonca rozprával, ako som povolaný, aby som niekam viedol zástupy, boli to akési pseudokresťanské vízie, ktoré mi dnes pripadajú neuveriteľné. Alebo som si voľne zamieňal nemocničnú izbu s hotelovými izbami, v ktorých spávame s vydavateľom Martinom Reinerom pri našich turné s novými knihami.
Nebol tento zmätok vlastne obranou pred prvým šokom?
Určite bol – ste taký zmätený, že si celú tú hrôzu uvedomujete až postupne. Na prvé dni po prebudení dnes spomínam ako na relatívne dobré, pretože vtedy som nič nemohol, teda nemusel. Neočakávalo sa, že niečo vyriešim, bol to čas sladkej nevedomosti. O dosť horšie je to dnes, keď už sa očakáva, že si začnem život riadiť. A to veľmi nejde.
Keď vám došlo, že ste prežili smrteľne vážnu situáciu, čo prevažovalo – radosť alebo pocit krivdy?
Miešalo sa to. A stále sa to ešte mieša. Rád by som prejavoval osudu vďačnosť za to, že som jeden z vyvolených, ktorí prežijú resekciu aorty, ale ako som sa mohol radovať, keď mi dlho nebolo jasné, kde vlastne som alebo ako na tom sú žena a deti? Príšerne ma to znervózňovalo. Predtým som býval systematik, vedel som, kde všetci sú, orientoval som sa vo svojom diári, ale teraz som si zrazu dlho nebol istý, či je júl, alebo marec.
Teraz ste na tom už evidentne lepšie.
Pravdupovediac, do vďaky sa musím nútiť, pretože mám stále veľa hendikepov. Prvé tri týždne som bol také zvieratko, ale čím viac som bol schopný reflexie, tým väčšia prichádzala úzkosť a depresia. Vôbec som napríklad nevedel, ako zapnúť televíziu, pretože som si nepamätal príslušné gombíky – toto trvalo tri mesiace. Zhoršil sa mi zrak, takže som nemohol esemeskovať, mailovať... Mal som 350 nezodpovedaných mailov, kým to žena celé prešla a odpovedala za mňa. Lenže aj keby som mal oči v poriadku, stále zabúdam, ako si mail otvoriť alebo ktorý kláves mám stlačiť, aby som napísal veľké písmeno.
Aspoň ten zrak sa teraz už lepší?
Trochu. Ale keď čítam, zatiaľ to je stále utrpenie. To platí i o písaní. I toto je vraj dôsledok drobného poškodenia mozgu, ktoré by sa za pár mesiacov malo zahojiť. Tak v to dúfam.
Registrovali ste vôbec v decembri vianočné sviatky?
Tie už áno – po prvý raz ma vtedy pustili za rodinou. Ale úprimne povedané, pri rozdávaní darčekov som sa dobre necítil. Najprv sa ma ten rituál akoby netýkal, a potom som dokonca chcel, aby sa už skončil, pretože som bol uťahaný. Pripadal som si tam ako cudzinec.
Čo vás tak znervózňovalo?
Všetko. Moji najbližší si dávajú darčeky, ale ja mám život naruby. Mal by som trebárs vedieť, kde mám občiansky preukaz, ale netuším. Mal by som poznať PIN ku kartám alebo heslá do počítača, ale nepamätám si ich. Mal by som tušiť, ktorá električka kam ide, ale neviem to. Iste, postupne sa to zlepšuje, so stavom na Vianoce sa dnešok nedá porovnávať, ale aj tak – čo nemám napísané, to neviem.
V januári sa konali prezidentské voľby, ktoré by ste za normálnych okolností vzrušene sledovali. Teraz vám boli ľahostajné?
Úplne. Ak máte existenčné starosti, tak vám sú vcelku drobné životné zmeny, vyplývajúce z toho, či bude prezidentom ten, či onen, ukradnuté. Ja nie som sebec, ktorý by na politiku kašľal, ale teraz ma život prevalcoval natoľko, že prezidentské voľby stratili význam. Každý večer som mal úzkosti, že zomieram – musel som brať tabletky na upokojenie, antidepresíva beriem doteraz. Tak skúste pochopiť, že v takej situácii vás Zeman príliš nezaujíma.
Bývali ste niekedy v minulosti chorý?
Až do päťdesiatky som nikdy neležal v nemocnici. Toto bola liečba šokom.
Často premýšľate o tom, prečo praskla aorta práve vám?
Občas. Pretože ja som predsa nefajčil a behal som, čo vraj pôsobí zdravo na krvný obeh; nikdy som sa neopíjal do nemoty a nerobil podobné extrémy. Takže áno – pripadá mi to nefér. Ale kde je napísané, že život má byť fér?
A nestresovali ste sa viac, než bolo nutné? Napríklad práve politikou?
Ale nie. To by som skôr skutočne mohol špekulovať, či za tým neväzí môj nepopierateľný hedonizmus, pretože je pravda, že som v poslednom čase každoročne lietal na Maledivy, trikrát za sezónu lyžoval v Alpách, odoberal vína zo skvelých vinárstiev. To uznávam. Ale prečo by sa osud mstil niekomu, kto sa len snaží žiť naplno? Veď ja som nebol sebec, robil som i veci bohumilé – s UNICEF-om som bol v Afrike, delil sa o peniaze, rád pozýval ľudí na večere...
... čo môžeme potvrdiť, škrob rozhodne nie ste.
No áno. Ale teraz si predstavte, že sa preberiete z bezvedomia, a keď trošku začnete vnímať realitu, skôr či neskôr si položíte otázku, koľko peňazí máte na účte, na ako dlho vám vystačia a kedy teda musíte vydať najbližšiu knihu. Toto ma stresuje, pretože písať zatiaľ nemôžem. Odrazu si kladiem existenčné otázky, čo som dlho robiť nemusel.
Mali ste pocit, že máte zarobené na roky dopredu?
Ani nie. Stále splácam hypotéku, máme leasing na dve autá, hromadu výdavkov. Peňaženka na nočnom stolíku neustále pripomína, že neviem, koľko mi v nej zostáva. Že deti musia niečo jesť a ja som si vlastne nie úplne istý, čo s nami bude. Vy to o mne asi neviete, ale v minulosti som mával doma šanóny, v ktorých boli dôležité účty alebo trebárs adresy na remeselníkov, prosto systém. A zrazu je všetko naruby.
Už ste skúsili niečo napísať?
Párkrát. Veľmi to nešlo – už len pre tie oči. I keď si zväčším písmo, stále to mám akoby rozmazané a písanie ma neteší.
Za normálnych okolností by ste tento rok vydávali druhý diel Krátkych rozprávok pre unavených rodičov. Myslíte, že si teraz život pýta iné témy?
Logicky áno, pretože nič silnejšie, dramatickejšie, drastickejšie a bolestnejšie som ešte nezažil. Teraz ide len o to, aby som po prvé písať vôbec mohol, a po druhé o to, aby nevznikla uplakaná spoveď, ale pokiaľ možno tragikomický alebo dokonca groteskný román, ktorý by zaujal i tých čitateľov, ktorí nikdy neriešili resekciu aorty a nemuseli žiť s chorobou. Pokiaľ budem schopný písať, tak sa ponúka, aby som spracoval svoj autobiografický zážitok, ale neviem. V tejto chvíli nie som schopný povedať nič.
Rozčuľuje vás výrok, podľa ktorého je všetko zlé na niečo dobré?
Musel by som sa veľmi snažiť, aby som mu teraz rozumel. I keď... Samozrejme, zomkne vás to s rodinou a s kamarátmi. Keď ste v depresii a niekto vás príde do nemocnice rozptýliť, tak je to fajn. Zrazu si uvedomujem, čo všetko mám v žene a deťoch. A hádam som aj pokornejší – predtým som frflal, keď tiramisu nebolo presne také, aké má byť, ale teraz som schopný zjesť i priemerné tiramisu celkom vďačne. Nie som cynik, takže si uvedomujem, že keby som sa len sťažoval, bude to rúhanie, pretože zatiaľ čo iní tieto problémy často neprežijú, ja už prejdem peši tri kilometre z Nusiel do Albertova, a v krčme si dokonca môžem dať pivo...
... ale?
Ale v skutočnosti v eurfórii nie som a do vďačnosti sa nútim. V minulosti som žil tým štýlom, že som si ráno urobil dobrú kávu, šiel písať, práca ma bavila, venoval som sa jej tri hodiny – a potom som mal voľno na behanie, na prechádzky, na víno. Teraz chodím na terapie, pri ktorých zisťujem, že si nič nepamätám – a to bolí. Keď mi ukážu desať obrázkov, tak si z nich zapamätám dva. Trvalo mi týždne, než som sa znovu naučil dátumy narodenia svojich detí, a to som sa ich skutočne drvil – ale dodnes si v nich nie som istý a zložito ich z pamäti dolujem. Občas navyše blúdim. Sú to ponižujúce situácie, keď trebárs v reštaurácii neviem nájsť záchod a musím vysvetľovať cudzím ľuďom, že mám problémy s pamäťou. Človek je nevďačník, takže by chcel viac než toto obrovské provizórium.
Predsa len, neuvedomujete si odrazu, že máte šancu začať žiť inakšie a lepšie?
Nie. Keby som žil v minulosti nechutne rozmarne, nevkusne zbohatlícky, tak beriem ako spravodlivý trest, že ma osud takto zostrelil. Ale ja som robil pre UNICEF.
Nevážite si teraz trebárs viac čas strávený s deťmi?
Skutočne nie. Pokiaľ ste boli niekedy podráždený z malých detí a ich hier, keď si domov privedú troch kamarátov a vyvádzajú, tak vás ubezpečujem, že ten hluk nebudete znášať lepšie len preto, že ste skoro zomreli. Takúto hĺbku vďaky nepoznáte. A paradoxne je to práve naopak – človek v mojej situácii nechce žiť inak, rád by robil všetko presne tak ako predtým.
Na čo sa teraz tešíte?
Že hádam niekedy koncom apríla ukončím terapie. Že potom budem čo najviac v Sázave. A hádam sa smiem tešiť i na to, že budem písať, a to s chuťou – ako vždy v minulosti. Že si ku klávesnici nebudem sadať vopred otrávený a plný pochybností.
Mali ste na jeseň niečo rozpísané?
Niekoľko nahodených tém, ale zvláštne je, ako sa mi po tejto príhode stali ľahostajnými. Zrazu sú mi vyfabulované milostné zápletky úplne fuk.
Úprimne, je nádej, že si ešte niekedy zabehnete maratón?
Profesor Pirk hovorí, že sa k behaniu vrátiť môžem, pokojne i s protézou v aorte. Oveľa menej som si však istý inou vecou, totiž či niekedy budem schopný resuscitovať svoj hedonizmus. Toto zatiaľ skutočne netuším.
Autor: Tomáš Poláček, MF Dnes
