Krátko pred naším stretnutím zavolala, či by sme ho nemohli posunúť aspoň o pol hodiny. Zaspala, nakrúcanie sa pretiahlo až do pol piatej rána. Herečka Judita Hansman, ktorú si diváci pamätajú najmä ako mĺkvu Gigi z Odsúdených, účinkuje v pripravovanom seriáli Slovenskej televízie Tajné životy.
Čo je vaša postava zač?
Všetci sme tam vlastne takí úbožiaci. Seriál sa odohráva v prostredí azylového domu a rozpráva príbehy jeho obyvateliek a zamestnancov. Ja stvárňujem učiteľku, starú dievku, ktorá sa obetovala kvôli svojmu chorému otcovi a namiesto vďaky skončila bez strechy nad hlavou.
Bežne nakrúcate do rána?
Potrebovali sme nočné scény. Pôvodne sme mali skončiť o pol tretej. Pozrite, ešte stále mám za nechtami krv. Jedna z nás hodinu a pol ležala v kaluži krvi, nemohla sa ani pohnúť, aby nezmazala stopy. Bola jej zima, báli sme sa, že ak niekto z ostatných hercov pokazí záber, bude tam ležať ďalšiu hodinu a pol.
Kde nakrúcate?
Teraz v kaštieli Apponyiovcov v Malinove. Nádherná budova s kedysi prekrásnym anglickým parkom. V minulosti ho využívali záhradníci ako učebnú pomôcku. Dnes je všetko, aj kaštieľ, spustnuté. Vidím, že ste sa pripravili na stretnutie so mnou (ukazuje na papiere s otázkami). Aj ja sa takto pripravujem.
RTVS nakrúca 13-dielny seriál Tajné životy. Hansmanová v ňom hrá starú dievku, učiteľku, ktorá sa obetovala kvôli chorému otcovi. FOTO: RTVS.
Robievate rozhovory?
Áno, väčšinou s ľuďmi, ktorým vychádzajú na Slovensku zlé rozhovory, hovorím o bulvári. Naštve ma to a urobím s nimi dobrý rozhovor. Možno prvým impulzom bolo, keď som si prečítala rozhovor so sebou, ktorý som vôbec nedala. Bol poskladaný z iných, starších.
Kde ich uverejňujete?
V časopise, ktorý vydáva štvrťročne môj partner, hudobník a novinár František Lintner. Venujeme sa v ňom hlavne umeniu, kultúre, hercom, hudobníkom, výtvarníkom, blogerom. Vyberáme hodnotných ľudí, o ktorých sa málo vie, pretože bulvár nezaujímajú ich myšlienky alebo názory. Najlepšie je, že si vôbec nemusím dávať pozor na dĺžku. Keď už niekoho pitvem, tak poriadne, niekedy to vyjde aj na osem strán.
Pripravujete ho len pre okruh blízkych ľudí alebo je predajný?
Vychádza už štvrtý rok a môžete si ho kúpiť v stánku. No musíte si ho vypýtať, stánkari často ani nevedia, že ho majú. Za to, aby ho vyložili do výkladu, by sme si museli priplatiť tisíce eur, čo je pre nás veľa. Nám to však neprekáža, remitendu nevyhadzujeme, rozdávame ju na festivaloch, boli sme aj v lietadlách. Niektoré výtlačky sa takto dostali napríklad až do Kandaháru v Afganistane alebo k nanavutským eskimákom na severe Kanady. Hlavne, aby si to ľudia prečítali. Od jesene bude náš časopis dostupný aj v Česku. Máme ohlas od českých čitateľov, že by si radi prečítali rozhovory aj so slovenskými umelcami. Zo slovenských sme „robili“ napríklad Táňu Pauhofovú, Roba Rotha, Andreja Šebana, Romana Luknára, Milana Lasicu, Mariána Geišberga, Martina Hubu, Marínu Kráľovičovú... hádam im niečím ulahodíme. Na Slovensku je to veľmi ťažké. Teraz všetci čítajú istý časopis zameraný na konšpiračné teórie. Momentálne je hitom, bohužiaľ. Rovnaké je to aj v divadle. Nájsť všeobecný vkus znamená dostať depresiu. Poviete si, toto predsa nebudem robiť, či áno?
Aký je všeobecný vkus?
Pre mňa je šokujúce, aký populárny je napríklad Kotleba. Ľudia majú neskutočne krátku pamäť.