Za posledné roky sa meno kapely Korben Dallas skloňuje v čoraz väčšom počte súvislostí, preto sme oslovili speváka a gitaristu Juraja Benetina, aby nám objasnil aj ich pozadie. Rozhovor sa konal 24. marca pred vypredaným koncertom v Tabačke v Košiciach, kde kapela úspešne odštartovala turné k novinke Stredovek.

Juraj, o tvojej vyťaženosti zrejme najviac vypovedá špeciálna ironická cena v rámci Radio_Head Awards - Zlatý Benetin. Dokonca som niekde zachytil aj správu, že vás angažovali robiť hudbu do nového televízneho seriálu.

Áno, to je jedna z vecí, ktorú robíme. Sme hudobníci, ktorí viac-menej na všetko hovoria áno a všetko chcú vyskúšať. Je to projekt, s akým zatiaľ nemáme skúsenosti - scénická hudba do seriálu Za sklom, ktorý je pomenovaný podľa jednej našej skladby. No už keď si spomenul tú cenu, išlo o taký fórik z minulého leta. Už sa ľuďom zrejme zdalo, že vyskakujem z každej konzervy a takto to vypálilo. 

Teraz možno budeš vyskakovať ešte viac.

Ono to vyzerá tak, že tých spoluprác je strašne veľa, ale podľa mňa to nie je až také hrozné. Skôr by som to pripísal na margo toho, že o každej z nich sa verejnosť dozvedela, za čo som vďačný, ale v podstate ide o šesť vecí za šesť rokov, čo naozaj nie je až tak veľa. 

V tejto súvislosti mi napadli slová skladby Otec, kde spievaš "Chcem tisíc očí, dvanásť rúk, čo ťažko drú, a betónovú tvár". Nie je vysoké pracovné nasadenie niekedy na škodu? Mám pocit, že týmto nešvárom trpí väčšina otcov.

Tá pesnička je o nenaplnených ambíciách samého seba, čiže to neplatí len v otcovstve, ale i vo všeobecnosti. Aby to nebolo chápané len v smutnej rovine, uvediem, že všetci traja máme okrem hudby aj civilné profesie, ktoré obohacujú náš ďalší život, vrátane toho rodinného. V istom zmysle to všetko zo mňa robí zaujímavejšieho tata a manžela, čiže snáď sa to tam niekde vyváži s tým, že hoci mám menej času, zákonite to pre rodinu nie je horšie.

Teraz sa zase ponúka asociácia na Ľuba Petrušku, hosťujúceho na vašom novom albume Stredovek. V Chiki Liki Tu-a a ďalších projektoch sa živí iba hudbou, čo je vlastne snom väčšiny muzikantov. Nie je tu možnosť, že jedného dňa sekneš s architektúrou a pôjdeš výlučne hudobnou cestou? 

Vieš čo, na dnešný koncert v Košiciach, ktorým štartujeme turné, som sa už dlhšie ohromne tešil. Pritom tento týždeň som mal v práci veľmi zlý. Čiže tá obrovská radosť - nehovorím, že Ľubo sa na dnešok tešil menej - pramení aj z toho, že mám iné zamestnanie. A myslím si, že ak by som celý týždeň robil hudbu, tak by som sa na víkendové koncerty tešil menej. U mňa je to teda o kontraste a veciach, ktoré sa vzájomne dopĺňajú. Robota a stres ťa dostanú do bodu, kedy naozaj ideš vybuchnúť a na to nie je dobré sa ísť len vyspať. Lepšie je vybuchnúť v inom bode a to sa potom vzájomne dorovnáva na opačných póloch.

Politike sa venujeme dosť v profesijnom živote

Okrem Kam ideme žiadny váš album nenesie skladbu totožnú s jeho názvom. Je to náhoda alebo skôr niečo cielené, čo ste si stanovili v minulosti? 

Zaujímavá otázka. Takticky sme o tom v začiatkoch neuvažovali. Skôr z nás prirodzene vyšlo to, že názov platne by mal byť od skladieb zvlášť oddelený. Možno preto, že vyzdvihovať iba jeden názov skladby je nespravodlivé voči ostatným alebo preto, že album tým ako balík ponúka aj jednu informáciu navyše. Slovko Stredovek má dopomôcť vyjadriť náladu platne a mám pocit, že sa mu to podarilo dobre. Pekné cesty vznikli na radu Daniela Salontaya (Longital), ktorý raz povedal, že názvy všetkého majú byť geografické, a tak sme debut pomenovali po mieste, kde sme mali prvú skúšobňu.    

Keď sme pri tých názvoch, Stredovek sa dá vyložiť mnohými spôsobmi. Skúsim vybrať jeden z nich - nemáš niekedy pocit, že aj dnes je tu stále množstvo nedoriešených vecí, ktoré sa tiahnu ľudstvom od stredoveku? Narážam napríklad na to, že aj z daní tých, ktorí nie sú veriaci, je financovaná cirkev.

Názov novinky a v podstate i Karnevalovú vranu vymyslel náš bubeník Ozo Guttler. Stredovek nie je myslený v politickej rovine. Myslím si, že dnes máme väčšie problémy než je cirkev, hoci ani ja nie som veriaci. Politika však nie je náš boj, sme v kapele programovo odlúčení od významných spoločenských tém. Tým sa venujeme skôr v našom profesijnom živote. Lukáš ako novinár teda určite výdatne a, hoci sa to nezdá, ja sa ako architekt podieľam na tvorbe Bratislavy. Tam tých všeobecných tvrdení a deklarácií máme dosť. V rámci kapely sa venujeme tomu, ako sa cítiš ty, ako sa cítim ja a čo my spolu budeme robiť. Čiže to zhŕňame do dvoch ľudí, to je náš priestor (smiech).


Trochu kontrastne k týmto slovám vyznieva text skladby 95, odkazujúci na obdobie tzv. mečiarizmu. Tu by som ti však chcel položiť jednu hypotetickú otázku: myslíš, že ak by bol demokratický vývoj od roku 1918 plynulý a demokracia by tu zapustila silné korene bez rokov 1939-1989, tak by sa k moci nikdy nedostala strana typu HZDS?

Veľa iných a oveľa zásadnejších vecí by bolo inak. Možno ani nie tak veľké dejinné udalosti, skôr celkom drobné veci napokon rozhodli, že sme sa v rokoch 1993-1998 ocitli na trati, smerujúcej na východ. Pamätám si, ako ma to hrozne štvalo. Nikdy som nebol presvedčený o politických veciach, ale vtedy som tým intenzívne žil. Určitú rolu zohrali veci, ktoré v nás pred revolúciou driemali a v 90. rokoch vyplávali na povrch. Videl som päťhodinový dokument z dielne BBC o Juhoslávii a tam to fungovalo nejakým podobným spôsobom. Mnoho vecí sa potláčalo a skončilo to výbuchom opačným smerom, ktorý podľa mňa tí ľudia ani nechceli. U nás sa napätie tiež držalo pod pokrývkou, neskôr to vrelo a teraz to viac-menej vybubláva preč.

Podľa mňa je situácia dnes o čosi lepšia. Na 90. roky síce spomínam s nostalgiou, ale zároveň si uvedomujem, ako nostalgia dokáže skresľovať úsudok. 

Ak si prečítaš ten text, väčšina slov je čisto osobná vec, o politike je len pár veršov. Pre mňa to bol totiž prelomový rok v mnohých oblastiach, len je to zasadené do širšieho kontextu doby, ktorú som z historického aspektu nehodnotil.

Lukáš sa o albume vyjadril, že je temnejší. Tvrdých skladieb je tam málo, čo by niektorí ľudia najradšej zmenili, na druhej strane sú vaše piesne oveľa osobnejšie a hlbšie. Čo podľa vás ovplyvnilo ich charakter? 

No, aj preto sa mi páči ten názov, ktorý Ozo vymyslel. Stredovek bol obdobím, kedy človek všetko prežíval veľmi intenzívne. Naozaj mu bola zima, naozaj mu bolo mokro, naozaj sa dotýkal surových materiálov, naozaj prichádzal do styku s drsným svetom a naozaj mu išlo o život. Na platni sme aj my nahí a odhalení, či už zvukovo alebo hráčsky. Nahrávali sme priamo a naraz, použili sme štyri nástroje, spev v pesničke Stromy je použitý priamo z nahrávania, atď. To sme predtým nikdy nerobili a myslím si, že teraz je veľmi počuť tá hĺbka. Vieš, že sa dotýkaš niečoho, čo má 36 stupňov. 36 stupňov na strunách.  

Je ťažké ohlodať piesne až na kosť?

Súvisí to s vekom. A s chalanmi sme sa zhodli, že nie je čas to obkecávať. Keď človeku ubúdajú roky, tak si uvedomí, že nemá cenu fabulovať. Sú tam extrémne polohy, vtip, irónia, hĺbka i intimita - pred desiatimi rokmi by som ťažko spieval o objímaní. Jednoducho netreba strácať čas.


Prežívanie hudby je prirodzené, preto má väčší vplyv ako iné druhy umenia

Napriek jemnejšiemu charakteru nemajú nové skladby rádiové ambície, zrejme aj kvôli spomínaným extrémnym polohám, ktoré sú v nich zašifrované. Podľa mňa aj tak skryte vyjadrujú rezignáciu na to, aby ste sa dostali do éteru. Aký je tvoj názor?

Nikdy sme nemali koncept na to, ako preraziť do rádií. Ani sme na to nemysleli. Nemáme k hudbe, aká sa hráva v rádiách, vzťah. Mainstreamové rádiá hrávajú taký formát, aký nám nie je blízky. Pre nich by bolo násilné nás tam dávať, lebo by nedávalo zmysel položiť na poslucháča niečo ťaživé, úprimné a náročné. A pre nás by to znamenalo urobiť obrovský kompromis, čo je tiež nezmysel. Nehovorím to preto, aby som sa vyvyšoval nad tie kapely, ktoré v rádiách sú. Ide len o inú hudbu. Ďalej je tu kopa rádií, hrajúcich žánrovo špecifickú hudbu a tie nás do éteru dávajú. Rockové nie, lebo nemáme priamočiare rockové veci, ale hrá nás Rádio_FM, sem tam nás hrajú na Devíne a iných staniciach.

Recenzia: Príliš dobrí pre rádiá? Korben Dallas sú zrelí muži s pokorou a skvelými nápadmi

Zatiaľ ste stihli natočiť videá k skladbám Oranžová a Nič sa nepýtaj, v štádiu príprav je Vietor. V čom sú pre vás klipy také dôležité?

To je veľmi jednoduché. Pre iné krajiny to nie je také typické, ale veľa Slovákov počúva hudbu na Youtube. Inde si ľudia idú po hudbu na Spotify a iné streamy. Zistili sme aj to, že cez Youtube dokážeme ľudí najviac osloviť. Navyše máme pocit, že platňa je vyrovnaná a každá skladba si zaslúži rovnakú pozornosť. Čiže ideme si za myšlienkou, že dáme čo najviac klipov. Nie rovno drahých, lebo to by nebolo možné, ale aby aspoň k tej ktorej pesničke bol nejaký vizuálny "doprovod" s tým, že tá pesnička bude dominovať. Napríklad Nič sa nepýtaj má zábery z dovolenky môjho kamoša na Islande. Scenérie pôsobia ako keby z iného sveta a to isté sa dá povedať o hudbe. Drahší bude jeden, maximálne dva klipy. Takto budeme mať kontrolu nad tým, ako ľudia vnímajú našu hudbu.

Keď pred dvoma rokmi uverejnili Chiki Liki Tu-a video Milenka, spomenuli, že to urobili preto, aby demonštrovali fakt, že vo videu vizuálna stránka vždy potláča tú hudobnú a človek sa nesústredí na hudbu. Aký je tvoj názor? 

Prežívanie hudby je hrozne prirodzená vec. Mám blízko k vizuálnemu umeniu a architektúre a dovolím si tvrdiť, že hudba má oveľa väčší vplyv na masy ľudí než majú iné druhy umenia. Hudba sa dokáže napojiť na ľudí úplne prirodzene, ľudia ju sami chcú. A preto by som veľmi nesúdil, že ten spôsob, akým ju prijímajú, by bolo potrebné regulovať a vymýšľať, že tento spôsob je dobrý a ten zase zlý. Napríklad ja si album dokážem brutálne užiť počas dlhšej cesty autom, čerstvo mám doma nový gramofón, takže si užívam pokojné domáce počúvanie, čo je podľa mňa ideálny spôsob. A chcel by som, aby ľudia takto počúvali aj naše albumy, preto rozmýšľam nad Stredovekom na vinyle.

Na druhej strane mi nevadí, ak niekto preferuje youtubové počúvanie a má rád len konkrétnu skladbu. Napríklad v našom klipe Za sklom figuruje jednoduchý záber z družice, pritom má asi 700-tisíc pozretí. Ľudia tú pieseň majú radi a nepozerajú klip kvôli tomu, že tam je minútu a pol úplná tma (smiech). Klip Otec má už cez milión pozretí, čo je skôr hip-hopové číslo, a pritom sú tam zábery, ako pesničku nahrávame v štúdiu. Preto si myslím, že počúvanie hudby z Youtube nezabíja hudbu.


Prečo na streamovacích službách typu Spotify a Deezer zatiaľ Stredovek nie je? (v čase nahrávania rozhovoru nebol, medzitým sa to zmenilo, pozn. red.)

To je tiež jednoduché. Naša taktika je, že album tam pôjde až niekoľko týždňov po vydaní. Máme na to právo. Výrazne nám to pomôže pri návratnosti investície do albumu. Máme celkom pekné predaje digitálnych aj fyzických nosičov a to, čo nám príde zo streamovacích služieb, sa dá rátať iba v centoch. Pritom výroba albumu nás vyšla na päťciferné číslo. Veľa ľudí nám píše, ako si dovoľujeme nedať album na Spotify, za ktorý si zaplatili. Tým pádom majú pocit, že si predplatili aj Stredovek, čo až také jednoznačné nie je. O chvíľu bude aj tam, ale teraz potrebujeme, aby sa nám vrátila aspoň časť nákladov.

Keď sme naposledy rozprávali o platni Kam ideme, pokúsili ste sa so všetkými nákladmi stáť na vlastných nohách, teraz máte dokonca vydavateľstvo InnoSense. Aký je dnes vzťah medzi vami a Slnko Records, u ktorých ste patrili medzi najpredávanejších umelcov?     

Vydávanie je hlavne Lukášova zásluha. Medzi nami a Slnko Records sú korektné vzťahy. Táto firma je dnes vlastne jediný náš distribútor na online predaj. V podstate to zostalo na podobnej báze ako v minulosti, len s drobno odlišnými finančnými nuansami. Myslím si, že žiadne slovenské vydavateľstvo dnes nie je schopné utiahnuť výrobu albumu od A po Z, nám ani inej kapele. A keď už si sám zaplatíš výrobu platne, je lákavé si ju aj sám vydať.

Minulý rok ste ako hosťa na turné mali zoskupenie Cambiar La Musica, dnes tu s vami hrá Katarína Máliková. Dá sa povedať, že vás fascinuje ľudová tvorba, resp. world music? 

My nad žánrami nerozmýšľame. Skôr sa zamýšľame nad tým, či sa ľuďom, ktorí prišli na nás, bude páčiť Katka a či sa tým, čo prišli na ňu, budeme páčiť my. Mám pocit, že na oboch chodia fanúšikovia, ktorí si to prídu užiť a majú otvorené uši. Aj keby sme mali dobrú hardcoreovú kapelu, tak myslím, že by to šlo (smiech). Katkina hudba je senzuálna záležitosť, ona sama má za sebou vynikajúci rok, Ozo nahral bicie na jej album. Keď nám ho pustil v aute, bol som z neho hotový. Vôbec sa nečudujem, že na RHA bola taká úspešná. Sú to profesionálni hudobníci, majú všetko premyslené, sú muzikálnejší než my, tak dúfam, že to ustojíme.   

Osobne mám pocit, že práve muzikálnosť vás možno aj nepriamo inšpirovala pri tvorbe skladby Vzdať sa. Vo vašom repertoári asi ani nie je niečo podobne prepracované a pritom senzuálne.

Tá pieseň je iná a veľmi silná. Text napísala novinárka a spisovateľka Jana Shemesh, žijúca v Izraeli, ktorá roky bojuje s rakovinou. Lukáš si všimol jej tvorbu a povedal, že ide o veľmi obrazotvorné veci. Vzal jeden blog, vybral z neho vety a z toho vznikol celý text. Text je obrátený do úplne inej polohy, ako bežne vnímame boj s touto chorobou. Každý hovorí "bojuj, bojuj", ale ešte ťažšie môže vyznieť možnosť vzdania sa. Je to hrozná myšlienka, ale istým spôsobom aj obohacujúca. V nejakom bode sa bude každý z nás musieť vzdať a nájsť na to odvahu, takže hĺbka tej myšlienky je veľmi silná.

Hudba vznikla pri jamovaní na usadlosti Brzov, kde sme boli aj s Ľubom a tá stredná časť je inšpirovaná Bachovou etudou, ktorú má moja manželka ako zvonenie na mobile (smiech). Zaujali ma na nej prvé tri akordy, ktoré som potom rozvinul do niečoho iného. Keďže ide o najsilnejšiu skladbu na platni, rozhodli sme sa ju zaradiť na koniec koncertu. 

Ak si dobre spomínam, v roku 2014 ste mali vystúpiť na jednom festivale v Moldave nad Bodvou, reagujúcom na ťažkú situáciu tamojších Rómov. Napokon sa táto udalosť nekonala, ale mne bola celkom sympatická vaša ochota pomôcť dobrej veci.

V žiadnom slova zmysle nie sme "aktivistická" kapela, ale ak je nejaká vec, ktorá sa nám zdá byť dobrá, zúčastníme sa na nej. Preto sme napríklad vystúpili na akcii, podporujúcej ľudí na Ukrajine, ktorí bojovali za slobodu v čase, keď na nich útočilo Rusko. Mám pocit, že Mišo Kaščák vtedy vymyslel naozaj užitočnú vec a pre nás to tiež bola dobrá skúsenosť. 

Ak teda odhliadneme od aktivizmu, minimálne sa vám darí predstaviť ľuďom vždy nejakého zaujímavého hosťa, ktorý až tak veľmi známy na Slovensku nie je.         

Napríklad teraz tento pocit nemám, lebo Katka je dnes aktuálnejší interpret než my. Tabačka je vypredaná, čo nás nesmierne teší, ale neodvážim si tipnúť, koľko ľudí prišlo na nás a koľkí na ňu. Katka je určite rovnako atraktívna ako my.

Čaká vás aj koncert so Satin Lead, čo by si nám vedel povedať o nich?

Ide o skupinu Ľuba Petrušku, o ktorej sa ľudia ešte budú dozvedať. Sú fantastickí, spievajú v angličtine a Ľubo nemá problém zvládnuť hranie s nami aj s nimi za jeden večer.

Korben Dallas s dvoma gitarami sa zrejme oplatí vidieť.

Hráme osem nových vecí, takže sa máte na čo tešiť.

PS: V závere rozhovoru sa k Jurajovi pripojil Martin Višňovský z Chiki Liki Tu-a. Dodal, že pesničku Múry si musia povinne vypočuť všetci ľudia, ktorí ešte chcú vôbec niekedy počuť hudbu. Platňu Stredovek označil za skvelú, ale táto konkrétna skladba je podľa neho "jednoducho z inej ligy. Úplná nádhera".

Album Stredovek môžete počúvať už aj na Deezeri:



Autor: Marek Danko
Foto: Marko Erd - archív Hudba.sk

Súvisiaci interpreti: Korben Dallas