Netuším, ako sa naň zvrtla reč, ale úvod nášho rozhovoru sme začali netradične, jedlom. Pán Žbirka mal totiž rozpozeraný seriál BBC o zdravých veciach.

„Na vedeckej báze tam testovali tzv. superfood s tým, že lepšie situovaní majú viac peňazí a kupujú drahé potraviny,“ začal pri čaji a pokračoval: „Nakupovali s dvoma košíkmi za 30 a za 5 libier a keď lekár ten nákup odmeral v rámci vitamínov, vyšlo to dosť rovnako,“ baví sa.

„Ďalším prekvapivým výsledkom boli famous English breakfast, ktoré sa skladajú z vajíčka, slaninky, fazule a sú považované za nezdravé. Tie volské oká, pretože vraj nenasávajú veľa tuku, dopadli celkom dobre, slaninka takisto. Takže tie nové poznatky, povedal by som, sú pomerne šokujúce. Felícia, dokončím to s tým, že som to ešte nedopozeral, ale je to povzbudivé v tom, že môžete jesť aj normálne veci a nemusíte sa dopúšťať ničoho strašného,“ smejeme sa.

To naozaj poteší, lebo podľa súčasných trendov už pomaly nemôžete jesť nič...

... mňa to prekvapilo, dokonca tam jahody zvíťazili nad nejakým exotickým ovocím, vitamínu C mali oveľa viac.

Keď sme pri tých raňajkách, vy máte radšej niečo zdravé alebo skôr anglické?

Ako veľmi dobrú správu som prijal tie vajíčka, ktorým moja mama hovorila tak pôvabne standing up, teda namäkko, a do nich som si namáčal chlieb v podobe hranolčekov. Jednoducho, podľa najnovších výskumov nemôže vajíčko obsahovať žiadne zrady, vajíčka už teraz nik neohovára, pred pár rokmi to bol najväčší nepriateľ.

Ale aby som vám odpovedal na otázku, ja mám rád veci, ktoré nevybočujú, pre ktoré nemusíte stáť na jednej nohe J, proste keď môžete jesť normálnu stravu s tým, že niektoré veci rešpektujem.

Vždy je to o porciách a jedna moja klasická skúsenosť je cukor, čo je pre mňa trest, lebo ja som mal vždy rád zákusky.

Miro Žbirka

Vy? Veď čo vás poznám, vždy ste vážili asi 40 kíl aj s topánkami.

Kedysi mi lekár hovoril, že mám niečo s karburátorom, že si sladké môžem dávať, ale časom to človek vidí trochu inak.

Láska je sladká stále a vy ste vlani s Katkou oslávili 30. výročie svadby. Vo veľkom?

Obidvaja sme sa na tom vo chvíli, keď sme to pochopili, dosť podivili a skonštatovali sme, že to uletelo. Mali sme síce v tom čase povinnosti, dokončoval som Double album, ale vďaka Katke sme to aj oslávili.

Máme taký zvyk, ktorý som ja ako chlapec nemal, no Katka je v tom veľmi vzorná. Ktokoľvek v rodine má meniny, narodeniny, výročie, všetci, aspoň tí, čo sme v Prahe, sa stretneme pri jednom stole a danú udalosť oslávime spoločne. Takto to, samozrejme, bolo aj v prípade nášho výročia a sľúbili sme si, že na to bude ešte niečo nadväzovať, ale to sa nám zatiaľ nepodarilo splniť.

Nepodarilo sa nám to, lebo Katka som mnou prežíva všetky pracovné veci. Kedysi som na ne chodil sám. Problém tohto džobu je v tom, že neustále balíte kufre a cestujete, a to nie je niečo, čo by som zvlášť miloval.

Túto situáciu mi uľahčuje práve to, že je Katka so mnou a ten čas mi nepripadá stratený. Inak odídete od svojich blízkych a ste 4 dni alebo 4 týždne preč, má to pre vás význam, ale už sa tešíte na chvíľu, keď sa vrátite domov a život bude opäť normálny. My sme teraz stále spolu, sedíme v aute, rozprávame sa, už nečakám na návrat domov. Toto už trvá pomerne dlho a s tým som tiež nerátal.

Ako ste sa k spoločným cestám dopracovali?

Postupne, svojím spôsobom náhodou. Prišli mobily a ja som potvrdzoval koncerty, čím vznikli zdvojené termíny. Nemohol som prísť všade, kam som nasľuboval, a vtedy Katka pochopila, že mi musí pomôcť.

Začala za mňa dvíhať mobily, čo-to zariadila a jedného dňa povedala: Ja tam pôjdem s tebou. A skončilo to tak, že mi pomáha a chodí so mnou, keďže deti sú už dospelé. Je to náš životný štýl a mne to veľmi vyhovuje. Dúfam, že aj Katke. Takto si ten domov vozíme so sebou.

Pokiaľ viem, vy ste sa za tých 30 rokov ani len nepohádali. Držíte sa aj pri vození si domova so sebou?

Samozrejme, niekto by mohol povedať, že si ľudia, ktorí sú spolu doma aj v práci, môžu liezť na nervy, že si musia od seba odpočinúť. To sa v našom džobe občas stane, ale ja to nejako nepotrebujem. Ja som radšej, ak nie som úplne sám, lebo keď som sám, všelijaké veci mi napadajú, každý má svojich démonov a občas to prenikne aj do pesničiek.

Ľudia ma väčšinou vnímajú pozitívne, ale zabúdajú, že už v roku 1984 som napísal pesničku, že Do člna mi stále tečie voda alebo Mesto spí, je to prapodivná skladba, teraz mám zase na Double Albume skladbu Áno, ktorá možno niekoho vystrašila, čiže mňa nechať dlho samého nie je pre mňa úplne zdravé.

Niekedy je to fajn pre piesne, že urobíte aj niečo iné, ale pomerne ťažko sa s tým žije. To je akási odvrátená strana, ktorú u mňa málokto vníma, ale ja to potrebujem, lebo prezentovať sa len jednou tvárou nie je pre mňa zaujímavé.

Zrejme preto vznikol aj vlaňajší protest song.

Táto skladba vznikla úplne spontánne po vražde Jána a Martiny, volá sa To, čo vravíš a nahral som ju na mobil, zavesil na sociál­nu sieť a zrazu sa začala šíriť... Niektoré skladby sa rodia nevinne. Napríklad mi raz kamarát hovoril o nejakej situácii a povedal: Vieš, on je undergrant. Mňa to slovo zaujalo a doviedlo k textu, ku ktorému som hneď vedel, že nechcem melódiu.

Podobne ako v skladbe V klub z albumu Nemoderný chalan. Priniesol som ju Lacovi Lučeničovi a on ho doplnil nejakým rytmom, bolo to niečo ako rap. Teraz som na to nadviazal. Niektorých táto poloha prekvapí, no pre mňa je úplne normálna. Vidíte, čo bolo pre mňa úplne nové, že som to tentoraz točil v Abbey Road...

... úplne nové? Veď vy ste tam za posledné roky ako doma.

Áno, veď my sme sa v Londýne videli, boli ste tam. Tentoraz som tam však dotiahol asi šesť Slovákov, ktorí so mnou prišli a zaspievali vetu: Prosím vás, dajte mi grant. Medzi nimi aj náš šofér Martin. Neviem, či poznáte Martina...

Jasné, veď nás po celý čas vozil, milý chalan. Ako ste bubeníkovi, ktorý hrával tri roky s MacCartneym, vysvetlili, o čo v tej skladbe ide?

Už som si našiel metódu, najmä, keď spievam slovenské piesne, ako na to. Vzal som si bubeníka nabok a vysvetlil som mu, že rytmus vytvoríme z rytmu slovenskej vety: Prosím vás, dajte mi grant, čo pre neho znamenalo zahrať: tatututátututá a bolo.

Pokiaľ viem, Double Album je považovaný za veľmi úspešný.

Posledné, čo som zaznamenal, v Česku ešte stále odovzdávajú Andělov, u nás to bol kedysi Aurel, predpokladám, že má teraz pauzu a jedného dňa ho niekto obnoví. Potešilo ma, že ma tam nominovali práve za tento album ako speváka a dokonca som aj vyhral, čiže tá rezonancia je slušná.

Slušná rezonancia prišla aj od prezidenta Andreja Kisku, ktorý vám v januári udelil Pribinov kríž I. triedy. Prekvapený?

Áno, to bolo prekvapenie. Práve sme s Katkou sedeli v aute, keď mi zatelefonovali. Hneď sa pýtala, kto to bol, vraj sa divne tvárim. Lebo na to musíte nejako reagovať a rýchlo, a to bolo prekvapenie. Teraz som zažil sériu prekvapení a toto bolo ich vrcholom, že si takto na mňa spomenul, čo je príjemné, lebo občas každý klesáme na duchu.

Myslím, že okrem toho, že som tu dlho, vníma pán prezident aj môj presah do Česka. Na spomínanom albume mám jednu takú pesničku, Mám, čo som chcel, kde sa prevtelím do chlapíka, ktorý žije v budúcnosti v Česku a tam už ľudia nerozumejú po slovensky. Ten český priestor je pre nás fantastickou vecou.

Keď idem do Británie, musím prejsť na angličtinu, v Česku nie. Žijem tam už dlho a myslím, že za tým, že som si mohol uchovať vlastnú identitu, je fakt, že sa Česi ústretovo pozerajú na slovenčinu, radi ju počujú, ale navrhoval by som viac aktivít, aby sme to udržali. Čím budeme úspešnejší, tým viac bude slovenčina v hre.

V tomto dome, kúsok od strýka, si Žbirkovci zariadili londýnsky domov. Nachádza sa vo štvrti Muswell Hill.

A vy ste jedným z jej poslov. Dnes sa už cédečká až tak nepredávajú a panuje názor, že muzikanti zarábajú hlavne na koncertoch.

Toto je základný omyl, ktorý sa v súčasnosti prezentuje. Keď to mám povedať príkladom seržanta Peppera, nemôžete natáčať, keď budete zároveň vo vlaku, v autobuse či v lietadle. Niekedy sa na to musíte vykašľať, nemať žiadne vystúpenia a naplno sa tomu venovať. Zavrieť sa do štúdia, v ňom bývať aj spať. Vtedy urobíte niečo poriadne, nedá sa to robiť tak, že si k tomu len odskočíte, a o túto možnosť teraz prichádzame.

Preto trvá skupinám niekedy aj tri roky, kým prídu s novým albumom, lebo medzitým majú obrovské svetové turné, na ktorom musia ísť ešte aj do Austrálie, čo je nesmierne vyčerpávajúce, a zároveň od vás chcú posun v skladbách. Dôkazom je Beatles, ktorí po roku 1966 nikdy nehrali a vtedy vytvorili svoje legendárne skladby.

Neustále hranie vás vyčerpáva, oberá o potrebnú energiu, musíte si šetriť hlas a čas na nejaké promo. Ja tomu hovorím, že si kradnem čas a keď ho mám, ponorím sa do skladby. Vyslovene hľadám v kalendári pár voľných dní a len čo ich nájdem, utekám ku gitare, ku klavíru urobiť pieseň. Aj dnes sa mi podarilo jednu zložiť a veľmi sa z toho teším.

Internet interpretov vlastne zaskočil, pretože to malo vyzerať inak, či?

Každý mal predstavu, že poslucháč si jedným ťuknutím stiahne váš album a že pre muzikantov to nevygeneruje takmer nič, nebudú musieť všade chodiť a hrať, čo nie je pravda. Na druhej strane ma celá táto situácia udržuje aktívneho v takom očakávaní, čo je fajn, lebo ja by som vedel byť aj strašne lenivý. Iba tak ležať a prepínať programy. Lebo aj toto je vo mne a malo by to na mňa priam devastačný účinok.

Byť devastujúco lenivý sa mi vekom páči čoraz viac. Počula som, že Paul McCartney znova kúpil dom neďaleko Abbey Road, ktorý ste mi v Londýne ukazovali. Je to pravda?

Myslíte na Cavendish Avenue? V jeho okolí a pred Abbey Road sa dejú pozoruhodné, až komické veci. Paul chodí veľmi rád do Abbey Road. Prichádza autom, ľudia ho stopnú, pozor, my sa tu fotíme, on im decentne zastaví a keď sa dofotia, pohodlne prejde, pričom nik nevie, že v tom aute je on. A je to preto, lebo, áno, kúsok odtiaľ zase býva, kúpil znova svoj pôvodný dom, na čo ho prehovorila jeho súčasná manželka.

Tak sa tam možno čoskoro opäť stretnete. Vy sám ste polovicou srdca Slovák, druhou Brit. Čo hovoríte na ten domotaný brexit?

Ja by som mohol len vysloviť prianie, ako z toho von. Mne sa po tom všetkom, čo vyšlo najavo, že referendum sa dialo v atmosfére mnohých nejasností, a po tom, čo sa o tom dva roky dookola rozprávajú, nezdá vôbec nedemokratické si to znova odhlasovať. Je nádej, že v tom prípade by brexit nebol.

Ja sa v Spojenom kráľovstve pohybujem skôr medzi ľuďmi, ktorí sú za remain, teda za zotrvanie v Únii. Zároveň však viem, že tie anglické princípy sú také silné, že by som bol dosť prekvapený, keby si to zopakovali.

Stále pátra po svojich rodinných koreňoch doma aj v Británii. Na snímke so strýkom Davom.

Vy máte v Londýne byt, kde býva váš syn, rodina, často chodíte nahrávať do legendárneho štúdia. Ako by sa brexit dotkol vás osobne?

Som z generácie, čo zažila aj niečo iné, viem, čo je to žiť v diktatúre, napríklad. Mladší si ani nevedia predstaviť, že vám niekto nedá pas. Takže pre mňa je po tom všetkom myšlienka, že som členom Európskej únie a cestujem z krajiny do krajiny, čosi vzácne.

Po vojnách, čo sme v Európe zažili, a ekonomickej výhodnosti Únie je pre mňa každý Angličan, ktorý sa chce odtrhnúť od EÚ, myslením v minulosti a do moderného sveta to akosi neviem vložiť. Na druhej strane viem Angličanov pochopiť. Mali veľké impérium, veľa z neho stratili, ale niečo z toho v nich zostalo a pomotalo sa, niektoré veci vnímajú ako absolútnu samozrejmosť.

Veď si predstavte, Felícia, že by sme jazdili po svete, niekde vystúpili, prehovorili rodným jazykom a všetci by nám v ňom odpovedali. To Angličania majú. Keď im to v nejakej debate pripomeniem, pozerajú sa na mňa, že čo je na tom? A toto je práve neuveriteľné, že oni si neuvedomujú, čo majú.

Alebo si to uvedomujú až priveľmi. V Londýne ste spomínali, že sa pustíte do hľadania rodinných koreňov. Pokročili ste?

To som teraz trošku zastavil. Našiel som však chlapíka v Birming­hame, ktorý ma bol v Londýne aj navštíviť. Predtým mi ani nenapadlo, že by som tam mohol mať rodinu. Stretnutie s ním ma vedie takými zvláštnymi cestami, lebo pár odpovedí ešte nemám. Okrem toho bola za mnou jedna pani z Trnavej Hory, ktorá mi zase povedala prekvapivé veci zo strany otca.

Angličania v skúmaní rodov dosť napredujú, dnes vám vedia povedať veci, ktoré ešte pred piatimi rokmi nevedeli, lebo vtedy čakali na nejaké americké mašiny, ktoré už teraz majú. Po vlastnej linke sa mi to teda trochu zaseklo, ale dobre, že mi to pripomínate, a už mám aj odpoveď na vašu otázku, ako by mi mohol brexit skomplikovať život.

Tretieho decembra ma čaká O2 Aréna v Prahe a 5. decembra máme veľký koncert k 40. výročiu mojej sólovej kariéry na Zimnom štadióne Ondreja Nepelu v Bratislave. Budem ho nacvičovať s hráčmi bývalej McCartneyho kapely, takže tam budem chodiť častejšie. Zahráme si spolu aj v londýnskom klube 229 Venue 26. októbra.

Teraz bude môj Londýn hlavne o tom, že si prenajmem sálu a budeme cvičiť a cvičiť. Musí to byť poriadne urobené, predsa len sú to výročné koncerty a nechcem tam prísť a zahrať, čo som stokrát urobil, musí to byť výnimočné.

A nerád by som šiel do atmosféry, kde budú všetci nervózni, aby naši muzikanti nemuseli zase na hraniciach ukazovať svoje gitary, v tom prípade to sem ani neprivezieme, budem to tu musieť prenajímať, toto všetko môže brexit spôsobiť. Skomplikovať muzikantskú spoluprácu, ktorá mi strašne vyhovuje.

Naozaj by som pri príprave koncertu nerád zažíval administratívne komplikácie. Keď sa to vráti späť, budem to považovať za zbytočnosť a prehru všetkých, je to nonsens.

Miro Žbirka: Ja som radšej, ak nie som úplne sám, lebo keď som sám, všelijaké veci mi napádajú

Výber pre vás