Známa speváčka nachádza pokoj v duši až na Božie narodenie. Predtým však absolvuje pracovné „manévre“ a ledva stihne nakúpiť, upiecť vanilkové rožky a urobiť juhočeský šalát.
Napriek dvadsaťročnej odmlke počas normalizácie v Československu patríte k speváckej špičke. Aký je to pocit, keď ľudia na vás nezabúdajú?
- Pre mňa to znamená veľmi veľa, najmä v mojej druhej kariére, ktorú som odštartovala trochu rozpačito. Nevedela som, či to ešte technicky zvládnem. Nebola som už ani najmladšia, nemala som rodinné zázemie a moja dcéra Kateřina, s ktorou žijem od jej dvoch rokov sama, mala v osemdesiatom deviatom desať rokov. A tak som pochybovala, že by som sa k spevu mohla vrátiť. Ale napriek všetkým ťažkostiam a mojim zlým pocitom sa tak stalo.
Stali ste sa akousi modlou a symbolom slobody. Bol rok 1989, keď ste na preplnenom Václavskom námestí spievali pieseň Modlitba pre Martu, pre vás určitou satisfakciou?
- Bol a po dvoch veršoch som sa úplne psychicky zrútila. Musela som si sadnúť do kresla. Ale doma som si vravela, že taký návrat na scénu nezažila žiadna speváčka na svete.
Máte pocit, že vás predošlý režim obral o dvadsať rokov života?
- Nemyslím si, že som ich stratila. Dočkala som sa Kačenky. Samozrejme, keby sa bolo stalo to, čo desať rokov pred jej narodením, bola by som režimu zazlievala oveľa viac. Vtedy som v ôsmom mesiaci prišla o dcéru. Spôsobili to stresy. Pri druhom tehotenstve, keď som už trinásť mesiacov robila hovorkyňu Charty 77, mi Václav Benda a Ladislav Hejdánek radili, aby som s tým skončila a nenechala si druhé dieťa vziať.
Prví budú poslední a poslední budú prví, stojí v Biblii. Verili ste, že jedného dňa sa karta obráti?
- Nie. Už som bola zmierená s tým, že o jedenásť rokov pôjdem do dôchodku. Aby som ho mala vyšší, chcela som si ešte navyše zobrať upratovanie v podniku. Bola som šťastná, že môjmu dieťaťu s mamičkinou a bratovou pomocou nič nechýba, aj keď žije v neúplnej rodine. Do toho však prišla nežná revolúcia. V mojom prípade nič nemôže zostať pokojné.
K Bohu sa človek utieka najmä v tedy, keď mu je ťažko. Vy ste zažili ťažkých chvíľ viac než dosť...
- K Bohu sa utiekam stále. Ak si neviem s niečím poradiť, tak si s tým veľké starosti nerobím. Vždy to naložím na Pána a poviem mu: „Pane Bože, pozri sa na túto kalamitku a rozhodni, prosím ťa, za mňa.“ Nikdy som v neho neprestala veriť a ani sa nepýtam, prečo práve ja, a nie niekto iný.
Vianoce sú sviatkami pokoja a mieru. Nachádzate ho vo svojej duši, aj napriek tomu, že v decembri mávate najviac benefičných koncertov?
- Sú to manévre, ktoré sa neľútostne opakujú každý rok a končia sa 22. decembra. Sadnem si a upokojím sa až na Božie narodenie. Ale Kačenka mi veľmi pomáha. Povysáva a vyzdobí byt, aby to vyzeralo aspoň trochu sviatočne. Niečo však predsa stihnem. Nakúpim, urobím šalát, upečiem závin a vanilkové rožky, pretože my nič iné nejeme. Moja mamička ich robila vždy s láskou. V revolučnom období v roku 1989 ich piekla aj so slzami dojatia.
Máte vôbec čas spomenúť si na Vianoce, keď ste žili s rodičmi a bratom ešte v Českých Budějoviciach?
- Boli úžasné. Aby sme na Štedrý deň videli zlaté prasiatko, pôstili sme sa. Len ráno sme jedli vianočku a pili čaj. Brat Honza bol o štvrtej hodine popoludní už taký hladný, že sme museli večerať dosť skoro. Rodičia pootvorili okno, aby k nám prišiel Ježiško. Pozerali sme a čakali. Pamätám si, že raz, keď sme vchádzali do jedálne, bolo okno ešte otvorené. Stromček krásne svietil a mne sa zdalo, že pri ňom stojí Ježiško, ktorý ho priniesol a nestihol odletieť. Premkol ma strach i údiv. Namiesto neho však pod stromčekom stála veľká žmurkacia bábika, ktorá ku mne vystierala ruky.
Ako dlho ste verili na Ježiška?
- Dlho. Asi do dvanástich rokov aj napriek tomu, že spolužiačky tvrdili, že darčeky nosia rodičia. Ale prečo by otvárali okno a načo by sme Ježiškovi písali listy?
Čo ste mu najčastejšie písali?
- Už si nepamätám, ale sľubovala som mu, že sa už s bratom nebudem nikdy biť. Mali sme sa veľmi radi. Je síce odo mňa o dvadsať mesiacov mladší, ale vždy bol o hlavu vyšší, urastenejší a klbčili sme sa odušu.
Udialo sa u vás doma aj niečo mimoriadne?
- Keď sme boli starší, mávali sme Vianoce aj smutnejšie, pretože otec sa nám stratil a objavil sa až na Silvestra. Je pravda, že ako lekár-kardiológ mal veľa pacientov, ktorí ho pozývali k sebe, ale on bol tiež „nimród“. Keď som mala devätnásť rokov, rodičia sa rozviedli. Otec sa oženil takmer s mojou rovesníčkou a vídavali sme sa zriedkavo.
A s kým prežijete tohtoročné sviatky?
- S dcérou Kateřinou. Tento rok som dokonca už stihla kúpiť pre ňu aj darček. Ale každá z nás má iný vkus, a tak si netrúfam bez jej dovolenia nič kúpiť, čo ma mrzí, pretože ju nemôžem prekvapiť.
Na čo sa nesmie u vás na Štedrý večer zabudnúť a čo nesmie chýbať?
- Juhočeský šalát. Jednoduchý zo zemiakov a robievala ho už moja babička. Od nej sa ho naučila mama, potom ja. Celá naša generácia si na ňom zakladala. A Kačenka ho zbožňuje. Na Štedrý deň ryby nejeme, ale mávame hydinový rezeň a ten dostanú pred večerou aj všetky zvieratá v dome. Trojročná sučka a traja kocúry.
Spievate si koledy?
- Skôr si ich púšťame. Veľmi sa mi páči Tichá noc, Šla Marie, šla do ráje a mnohé ďalšie.
Vianoce bývajú opradené rôznymi poverami, ktoré v mnohých rodinách dodržiavajú. Veríte na niektoré?
- Moja babička a dedko na ne verili a dodržiavali ich, aby sa niečo nestalo. Kedysi, keď bola Kateřina ešte malá, púšťali sme vo vani orechové škrupinky so sviečkami, rozkrajovali jabĺčka a počítali v nich hviezdičky, ale dnes to už nerobíme.
Tieto sviatky sú trošku nostalgické. Ste vo svojej podstate smutný človek?
- Nie. Som veľmi optimistická a možno až nepoučiteľná.
Kam sa pohnete, to zaváňa charitou. Mali ste vždy blízko k ľudským srdciam a zvieratám?
- Moje piesne sú väčšinou melancholické. Viem si predstaviť a vcítiť sa do ľudskej bolesti a nešťastia. Zvieratá zase nemajú možnosť rozprávať, a tak sa snažím za ne hovoriť.
Keď sa rok s rokom stretne, ľudia sú plní očakávania. Čo by ste si priali do roku 2005?
- Čím som staršia, tým je toho viac. Aby neboli vojny, aby deťom vo svete nič nechýbalo, aby nezabíjali zvieratá... Mladý človek je plný ideálov a myslí si, že všetko dokáže vyriešiť, zastaviť. Čím ste však starší, tým viacej zisťujete, že to od vás nezávisí. Môžete hovoriť a spievať o krásnych citoch a ušľachtilých myšlienkach, ale život má svoje tempo, problémy, vojny i terorizmus...
