Erika Szalayová

Na stretnutie meškala, pretože uviazla v kolóne. Po troch rokoch života v hlavnom meste sa rozhodla byť motorizovaná obyvateľka Bratislavy. Sediac v kaviarni som sledovala prichádzajúcich ľudí a zaujala ma mladá žena, ktorá sa nápadne podobala na Simu Martausovú. Keď si však zapálila cigaretu, bolo viac než jasné, že to nie je ona.

Takže ste sa už v Bratislave nadobro usadili? Niektorí cezpoľní si na hlavné mesto zvykajú trocha ťažšie. A vy na dôvažok takmer v každej skladbe spomínate prírodu...

Trocha som sa obávala presťahovať do Bratislavy. Ale už tu bývali moji veľmi dobrí kamaráti, stretla som tu úžasných ľudí, obľúbila som si toto mesto. Ale je pravda, že keď hľadám ticho, relax, prírodu, idem mimo hlavného mesta. A nepovedala by som, že som sa tu usadila definitívne, veď počas leta som tu bola iba dvakrát. Veľa cestujem, pretože koncertujem, potom som rada vo Vysokých Tatrách, doma u rodičov v Považskej Bystrici. Asi sa úplne usadím, až keď sa vydám.

Zvykli ste si aj na dopravnú situáciu v hlavnom meste?

Áno. Vodiči sú tu rýchli, naučila som sa to aj ja. Na presúvanie si síce vyberám čas, keď nie sú kolóny, ale vidíte, že vždy sa to nedá odhadnúť – aj teraz som meškala na stretnutie s vami. Prvé tri roky som bola bez auta. Bolo však už nutné kúpiť si ho z praktických dôvodov.

Pochádzate z Považskej Bystrice, z mesta, kde ľudia netrpezlivo čakali na stavbu diaľnice, aby sa konečne eliminovali dopravné nehody v centre.

Moja rodina to „schytala“, myslím tú stavbu diaľnice. Náš dom stojí pod mostom medzi stĺpmi. Keď sa to tam stavalo, bolo to dosť zlé, teraz je tam už relatívne ticho, je to v pohode. Ale čo sa týka môjho rodného mesta, chcela by som vychváliť prírodné prostredie, hory, chodievajú k nám preto aj horolezci.

Moji rodičia sa v rámci povolania venujú krásnym veciam, za čo ich veľmi obdivujem. Otec pracuje 30 rokov v domove sociálnych služieb, stará sa o mentálne postihnutých mužov, mama celý život pracuje ako učiteľka v materskej škole. Vďaka otcovej práci som vyrastala medzi postihnutými ľuďmi, dnes preto necítim žiadne bariéry. Keď som študovala na vysokej škole, viedla som divadelný krúžok v materskej škole, kde pracuje mama, bolo to krásne obdobie.

Ste známa svojou prirodzenosťou. Pred stretnutím s vami som si hovorila, že si vás obzriem, či nemáte gélové nechty, či si nefarbíte vlasy a či nebodaj neobjavím znaky botoxu.

Trocha som sa nalíčila kvôli vám. Nechty mám síce nalakované  – aha, pozrite sa –, ale to sme sa hrali s neterou. Vlasy mám po lete vyblednuté od slnka, pretože som veľa chodila po horách. Botox neodsudzujem, ak sa niekto rozhodne pre túto skrášľovaciu procedúru, je to jeho vec. Ale mne sa páči prirodzený chod života. Keď človek starne, tak aj múdrie a získava nadhľad. Každá vráska odzrkadľuje životnú skúsenosť.

Známe sú aj vaše podmienky pri fotení do magazínov – nechcete byť príliš nápadná.

Trvám na tom, aby ma neobliekali do šiat s&nbsp;hlbokým výstrihom či do príliš krátkych sukní. Nie preto, že by som bola konzervatívna či dokonca puritánka. Iba mi jednoducho takéto oblečenie nepristane. Naopak, ak vidím takéto modely na iných ženách, ktorým to pristane, obdivujem ich. <br>V&nbsp;najnovšom klipe k&nbsp;piesni Zachovám si svoju tvár vás pekne nalíčili, upravili vám vlasy... Vidieť to, hoci sa vaša tvár iba odráža na plátne. Užili ste si to? <br>To, že ma líčili a natočili mi vlasy kvôli klipu, som brala normálne. Som síce zvyknutá líčiť sa a česať sa tak „po svojom“, ale ani tento typ mejkapu mi nebol proti srsti. Skôr som sa v ten deň, keď sme nakrúcali do klipu môj spev, sústredila na obsah textu, ktorý som chcela zaspievať a hlavne precítiť, a to napriek tomu, že tam boli kamery.

Ani našpúlené pery, ani značkové veci. Neobávate sa, či v&nbsp;slovenskom šoubiznise prerazíte?

Neviem, či je to pre mňa tá správna otázka. Neviem ani, čo je to ten šoubiznis. Žijem si takej svojej príjemnej bubline, hrám pre ľudí, robí mi to radosť a to je pre mňa dôležité. Najjednoduchšie je, keď je človek sám sebou, na nič sa nehrá a nikto ho vtedy nemôže na ničom nachytať. Vnímam sa ako obyčajná a normálna.

Hoci nie ste typická predstaviteľka šoubiznisu, aj tak ste vyhrali prestížnu cenu OTO.

Pred vyhlásením výsledkov som bola veľmi nervózna, nerátala som s tým. Myslím si, že aj ostatné speváčky, ktoré boli nominované, si to víťazstvo zaslúžili. Nebrala som to ako svoje ocenenie, ale ako ocenenie svojej kapely či fanúšikov, ktorí chodia na koncerty, kupujú si lístky a poslali hlasy. A nešlo by to ani bez požehnania od Boha, ktorý mi dal dar spevu.

Mnohí hudobníci majú plán, odborníci im radia, ako sa stať slávnym, ako dobre zarábať. Veľkou pomocou sú sociálne siete. Vy tak nepôsobíte.

Sociálne siete kvôli fanúšikom využívam aj ja. Ale pozrite – mobilný telefón mám jednoduchý tlačidlový, bez internetu. Nemám vôbec premyslené, ako budovať svoju kariéru, aby som bola úspešná. Nie som obchodníčka, idem spievať tam, kde ma ťahá srdce. Pocitmi sa riadim aj pri nahrávaní skladieb. Zatiaľ mi to ide, a keď to prestane fungovať, budem robiť niečo iné. Myslím si, že ak sa umelci neriadia srdcom, ľudia do vycítia. Môžu mať vypracovaný akýkoľvek dobrý plán. Ak tam nie je cit, láska, nepomôže to. Zatiaľ ma srdce ani presvedčenie byť úprimná a pravdivá nesklamali. A podobní sú aj ľudia okolo mňa. Môj manažér je môj kamarát, ktorého poznám desať rokov, oženil sa s mojou dobrou kamarátkou. Aj v kapele pôsobia moji dobrí kamaráti.

Vo vašom repertoári je aj vtipná pesnička o tom, ako sa obliekate, že vám predok neladí so zadkom. Málokto je taký úprimný a sebakritický.

Bola som na jednej akcii, kde si ma všimla módna polícia a dopadla som dosť zle. Z desiatich bodov som dostala tri. Obliekla som si lesklé pančuchy, svetrík a sukňu, sama sebe som sa páčila a oni takto! (Smiech.) Tak som potom s nadhľadom zložila túto skladbu. Všetko zlé je na niečo dobré – keď ma kritizovali, bola to aspoň inšpirácia na pieseň. Jasné, že je to pekné, keď sa niekto vie dobre obliecť, ale na tom predsa tento svet nestojí. A lesklé pančuchy nosím aj naďalej, dokonca o tomto zážitku veľmi rada rozprávam na koncertoch. Stáva sa, že za mnou prídu tínedžerky a so smiechom mi hovoria, že majú na sebe práve kvôli mne tie najlesklejšie pančuchy, aké zohnali.

Takže je jasné, že stylistu, o ktorom spievate v tejto pesničke, nemáte.

A&nbsp;načo by mi bol? Nosím veci, v&nbsp;ktorých sa cítim pohodlne, ale musia sa mi aj páčiť. Keď sa chcem obliecť krajšie, pomôže mi kamarátka. Šije krásne veci s&nbsp;folklórnym motívom, mám od nej aj modely, ktoré využívam pri nakrúcaní klipov. Napríklad ten, čo mám na sebe pri skladbe Za život v&nbsp;hore, je krásny, ale veľmi honosný. Zato model, ktorý som si obliekla v&nbsp;klipe Čaro obyčajných vecí, nosievam bežne.

Vaše texty sú veľmi zaujímavé, jeden ste posunuli Adamovi Ďuricovi, je z toho hit Holubička. Neľutujete to? Alebo ste, naopak, žičlivá?

Na Adama som veľmi hrdá – ako ten môj text zhudobnil. Vlastne ani neviem, prečo som zložila text, ktorý spieva muž žene. Išlo mi to jednoducho zo srdca, text som potom uložila do šuplíka, a keď sa ozval Adam s prosbou, či niečo pre neho nemám, spomenula som si naň. Dal tomu textu niečo svoje, hudbu. Páči sa mi toto spojenie.

Vaším druhým poznávacím znamením po prirodzenosti je viera. Nie je to zaväzujúce, byť veriaca?

Naopak, viera ma oslobodzuje. Vzťah k Bohu je pre mňa taký prirodzený ako vzťah s rodičmi. Nezapieram, že mám rada rodičov, tak nezapieram ani to, že mám rada Boha. Nie ste prvá, kto sa pýta, či to nemám ťažšie. Práve naopak: mám pocit, že to mám ľahšie. V živote sú situácie, keď sú ľudské sily obmedzené, a ja môžem veriť, že je tu niekto, kto je všemohúci, preto sa cítim slobodnejšia. Mám niekoho, kto je schopný a ochotný konať pre mňa a pre iných ľudí veľké veci.

Okrem toho ste stále optimisticky naladená a máte úsmev na tvári. Ani to nie je náročné?

Mávam aj dni, keď som smutná a vážna. Najlepšie sa však cítim, keď si uvedomujem, že mám byť za čo vďačná. Keď som na túre a vyjdem na kopec, poviem si: Mám nohy, chodím... Mám veľa kamarátov vozičkárov, tí takto nemôžu vyjsť na kopec. Alebo mám oči, ktoré vidia všetku tú krásu... Som taká šťastná, že som zdravá, že mám okolo seba dobrých ľudí. Vtedy mi je dobre. Preto sa usmievam a som pozitívne naladená.

Máte skúsenosti aj s konkrétnymi zázrakmi?

Ak máte na mysli nejaké zjavenia, tak nie. Boha vidím všade tam, kde sú bežní ľudia, kde je láska, dobro. Božiu lásku cítim, keď zažívam odpustenie medzi ľuďmi, keď vidím manželov po štyridsiatich rokoch manželstva, ktorí sa stále ľúbia. Skrátka, keď som v spoločnosti obyčajných ľudí, ktorí nesúdia, nie sú zákerní ani zlí. Boh nie je tam, kde je lož a zlo, ale tam, kde je pravda a odpustenie. Aj keď som v prírode a obdivujem krásne monumentálne bralá, cítim Božiu prítomnosť. Na to, aby človek veril, nepotrebuje zázraky.

Kresťania mávajú na autách svoj znak – rybičku.

Ten môj znak sa už ošúchal. Ale potom som na auto nalepila nálepku sliepky.

Sliepky mám rada, hoci ich každý pokladá za hlúpe. Nie je to vôbec pravda. Máme ich doma na dvore, v&nbsp;Považskej Bystrici. Majú svoje mená, cvičím ich, volám na ne „Poď sem!“ a&nbsp;ony idú alebo bežia vedľa mňa. Sú skrátka zlaté. (Smiech.) <br>Cirkev ako inštitúcia však pre mnohé škandály stráca popularitu. Obhajujete ju v&nbsp;príležitostných diskusiách? <br>Vášnivé diskusie nevediem. Som katolíčka, som súčasťou cirkvi, ale v žiadnom prípade neobhajujem zlé veci. Problémoví ľudia sú aj v iných odboroch, napríklad v hudbe, školstve, zdravotníctve. Pre problémy určite nechcem odísť z cirkvi.

Viedli ma k nej rodičia, ale osobnejšie presvedčenie som nadobudla až ako 18-ročná. Stretla som sa s partiou mladých veriacich ľudí, trávila som s nimi voľný čas, spievali sme spolu v kostoloch. Modlili sme sa vlastnými slovami. Vtedy si ma Pán Boh veľmi získal.

Používate také slová, ako mladí ľudia, ktorí sa rozhodnú pre kňazské povolanie či pre život v kláštore.

To určite nie, hoci človek nevie, čo bude, keď sa zajtra zobudí, či nezmení názor. Veľmi túžim po rodine, a po čom človek veľmi baží, to mu je aj súdené.

Vydaj, rodinu spomínate už druhýkrát. Nadišiel teda ten pravý čas?

Nepovedala by som, že je to pravý čas. Som na rodinu pripravená stále, prežívam teraz veľmi pekné obdobie, a keď príde tá chvíľa, že sa zaľúbim a budem sa chcieť vydať, tak to jednoducho urobím.

O svojich partneroch verejne nerozprávate, povedzte aspoň, v spoločnosti akých mužov sa pohybujete.

Mám šťastie na dobrých mužov, či už sú to členovia našej kapely, alebo moji kamaráti. Som takzvaná stará škola a páči sa mi, keď je muž džentlmen, zaujíma sa o ženu romantickým spôsobom, dobýja ju. Mám kamarátov, ktorí sú presne takíto, ale na druhej strane sa kamarátim aj s takými, ktorí sú trocha zženštení alebo takí, že sa veľmi starajú o svoj zovňajšok. Dokonca sa priatelím aj s homosexuálmi.

Je to prekvapujúce, že ako veriaca akceptujete homosexuálov.

Sú to predsa ľudia, rozumiem si s&nbsp;nimi, mám ich rada, neodsudzujem ich, to určite nie. Snažím sa na nich pozerať Božím pohľadom, veď on stvoril všetkých ľudí a&nbsp;všetkých má aj rád. Pre mňa je dôležité, ako sa ľudia správajú, aké majú srdce, a&nbsp;nie, aká je ich sexuálna orientácia či vierovyznanie.

Sima Martausová v najúprimnejšom rozhovore: V čom ju srdce nikdy nesklamalo?

Výber pre vás