TASR

Jeden z nezabudnuteľných prejavov roka 1989 predniesol generálny tajomník Komunistickej strany Československa (KSČ) Miloš Jakeš počas návštevy Západočeského kraja. Najvyšší stranícki predstavitelia sa stretli s miestnymi funkcionármi v Kultúrnom dome v Červenom Hrádku, ktorý je súčasťou Plzne. Niektoré výroky z prejavu Miloša Jakeša zľudoveli. Najmä tá časť, kde hovorí o umelcoch a najmä o speváčke Hane Zagorovej.

Jeden z nezabudnuteľných prejavov roka 1989 predniesol generálny tajomník Komunistickej strany Československa (KSČ) Miloš Jakeš počas návštevy Západočeského kraja. Najvyšší stranícki predstavitelia sa stretli s miestnymi funkcionármi v Kultúrnom dome v Červenom Hrádku, ktorý je súčasťou Plzne. Niektoré výroky z prejavu Miloša Jakeša, ktorý sa dostal na verejnosť, zľudoveli. Najmä tá časť, kde hovorí o umelcoch a najmä o speváčke Hane Zagorovej.

Jakeš okrem iného kritizoval iniciatívu Několik vět. Išlo o petíciu, ktorú spísali československí disidenti. Jej autorom bol scenárista Jiří Křižan. Prvý raz ju zverejnili rádiá Hlas Ameriky a Slobodná Európa 29. júna 1989. Počas letných prázdnin pod ňou pribúdali tisícky podpisov ľudí z rôznych oblastí. Komunistov znepokojilo najmä to, že ju podpísali mnohí známi a obľúbení umelci - herci Jiří Bartoška, Dana Kolářová, Bolek Polívka, Josef Kemr či Jiří Suchý, hudobníci Vladimír Merta, Michael Kocáb a Hana Zagorová.

Práve o nich hovoril Jakeš v Červenom Hrádku. „Vždyť ty umělci, kteří to podepsali. Žádnej z nás nebere takový platy, prostě, jako berou oni. No já dostávám jednou ročně výpis těch umělců, seznam těch umělců, který dostávají nad těch sto tisíc korun platu, tedy vydělaj si nad sto tisíc korun. No tak řekněme paní Zagorová, je to milá holka, všechno, no ale ona už tři roky po sobě bere šest set tisíc každý rok. A další.Ne šest set, milion, dva miliony berou, Jandové a jiní, každý rok. Ti náhodou neprotestovali, ale mnozí z těch, kteří se takhle dobře mají, protestovali,“ rozhovoril sa.

Na verejnosť sa Jakešov prejav dostal vďaka technikovi Československej televízie Petrovi Smrčkovi, ktorý to neskôr sám priznal. Tvrdil, že už od prvých viet mu bolo jasné, jasné, že „to bude niečo mimoriadne“. Prejav nahral a kazetu rozdal kamarátom. Záznam sa dostal až k disidentovi Alexandrovi Vondrovi, ktorý sa postaral, aby ho odvysielala Slobodná Európa. Vo verejnosti prejav navodzoval dojem, že komunistický režim nie je až taký pevný ako sa zdalo.

Herec a humorista Milan Markovič to však vidí trochu inak. „Predpokladať iba na základe toho, že ten práchnivý režim definitívne skončí, by bolo asi rovnako smelé ako dnes očakávať, že sa na večnosť poberie taký blázon, čo si vymyslí intrigy Georgea Sorosa z 5. avenue v New Yorku alebo čo podoprie podozrenia z útoku na úrad vlády tým, že v kríkoch objavil osem dlažobných kociek,“myslí si Markovič, ktorý v tom čase pripravoval v Slovenskom rozhlase satirickú reláciu Pod pyramídou.

Hane Zagorovej, ktorú Jakeš kritizoval, doniesli nahrávku kamaráti. Dobre sa na nej bavila. „Tak to bol asi jeden z mála momentov, kedy som sa vtedy smiala. Po podpise Několika vět som už totiž mala absolútny zákaz verejného vystupovania, takže v tej chvíli som nemala žiadny zárobok,“ povedala speváčka. Priznala, že predtým zarábala naozaj toľko, ako povedal Jakeš. „Normálne mali speváci 600 korún za koncert, v Pragokoncerte nás bolo päť, ktorí sme mali 900. A koncertovala som až 28-krát za mesiac! Niekedy i dve haly denne, čo trvalo niekoľko rokov,“ potvrdila.

Lenže hoci podľa nej petícia Několik vět nebola nič také, čo by slušný človek nemohol podpísať, stála ju takmer kariéru. Chodili za ňou komunistickí funkcionári, aby podpis odvolala. Zvlášť nepríjemný bol rozhovor so šéfom oddelenia kultúry na Ústrednom výbore KSČ Miroslavom Müllerom. „Ten sa mi vyslovene vyhrážal, že ak svoj podpis v televízii neodvolám, už si nikdy nezaspievam,“ povedala Zagorová. Takisto ju vypočúvala tajná Štátna bezpečnosť (ŠtB).

„Na päťhodinový výsluch v Bartolomejskej ulici nikdy nezabudnem, to bol hrozný zážitok… Nie že by sa mne dopustili násilia, ale ten psychologický nátlak bol deprimujúcí. Aj na toaletu so mnou chodila uniformovaná policajtka. Pri výsluchu mi nosili prehlásenia podpísané pracovnými kolektívami - hovorilo sa im brigády socialistické práce,“ prezradila speváčka. Napriek zákazu spievať a vystupovať nikdy neuvažovala o emigrácii.

A urobila dobre. V deň, keď vznikol záznam z vystúpenia Miloša Jakeša v Červenom hrádku, ostávali do vypuknutia nežnej revolúcie rovné štyri mesiace. Po 17. novembri 1989 zotrval Jakeš vo funkcii už iba týždeň a 7. decembra ho dokonca vylúčili z KSČ. Hana Zagorová sa naopak vrátila na pódia a bola ešte obľúbenejšia. S úspecom spieva dodnes.

Petícia, ale aj mnohé vtedajšie kultúrne aktivity, odrážali zosilnený odpor verejnosti proti komunistickej moci. Hudobník Michael Kocáb v júni 1989 v živom televíznom vystúpení predniesol legendárnu vetu, že „každý národ má takú vládu, akú si zaslúži“. Rocková skupina Progres 2 v tom čase pod názvom Progres-Pokrok koncertovala s pásmom, ktoré parodovalo budovateľské piesne. A režim dráždila aj spomínaná Markovičova relácia Pod pyramídou.

Hana Zagorová: Ako to bolo s mojimi 600-tisícovými zárobkami pred rokom 1989