Písal sa rok 1997 a pre slovenský rap vyšiel kľúčový debut jednej mladej hiphopovej formácie zo Zlatých Moraviec. Vravela si Trosky. Bol to debut, ktorý nazvali úplne prozaicky, menom kapely.

Medzičasom sa však Trosky rozpadli, Midi sa začal viac venovať veciam okolo hudby než hudbe samej a na „nového“ Veca sa čakalo ako na spasenie umierajúcej domácej rapovej scény. Umierajúcej na prílišný dostatok.

Dobré ráno bolo prijaté rôzne. Časť hiphopovej scény krčila nosom, časť uznanlivo pokyvkávala hlavami.

(Ne)odborníci však boli nadšení, pretože tento album sa páčil najmä tým, ktorí o slovenskom hip-hope počuli len niekde od známych a Vec si následne odniesol Aurela.

Ale: nešpekulujme, či viac, alebo menej zaslúžene. V každom prípade, jeho druhé CD s názvom Funkčný veterán by chcelo zabodovať rovnako.

Priali by sme mu to, Vec patrí k tým inteligentným v domácom rape, má nadhľad a azda i (životné) skúsenosti. Má aj charizmu, ktorou dokáže zakryť niektoré technické prešľapy.

Ktokoľvek, kto vás dokáže rozosmiať, má polovicu bitky vyhranej. Napokon, začína sa to už úžasným obalom od chlapcov z Fundaluka.

Vecovým problémom však je, že kolíše. Je fajn, že nám chce ukázať, ako dokáže zvládať rôzne rýchlosti beatu. Menej fajn však je, že nie všetky mu tak úplne sedia.

Spittujúci rýchlostroj Vec totiž nie je. Radšej nu funky s iróniou a nadhľadom, to je Vec v polohe, ktorá mu sedí. Chalan z Calexcity, ktorému pódium skutočne pasuje. Žiadne TV, retiazky a poskakujúce mladučké (polo)prostitútky. Pardon, modelky. Radšej samplovanie starej slovenskej hudby. Počnúc trebárs Patejdlom.

„A keď nezískam platinu, určite sa nezbláznim, nepotrebujem s vami bojovať, vlastne nemám s kým. Som kreatívny blbec, vy ste kreatínoví. Beriem stereo a midi, vy len blbé steroidy. Mám iné starosti, ako fascinovať deti, modelovať z nich gangstrov a predávať im smeti...”

Veríme mu. To je vlastne Vecova najväčšia devíza, nech povie hocičo, uveríte mu. Pritom Vec rozhodne hocičo nevraví, to si skôr dáva pozor, aby nemlátil prázdnu slamu, čo je také typické pre dnešný (televízny) rap.

Škoda len, že nie vždy forma dokáže zodpovedať obsahu. Stále však lepšie, ako keby to malo byť naopak. Takých je dosť, povedzme skôr: príliš. Až to začína byť trápne. A Vec trápny rozhodne nie je.