Mladá žilinská štvorica sa na poli slovenskej hudobnej scény pohybuje už od roku 2004. Po vydaní eponymného EPčka sa zostava zložená z bratov Andrejkovcov, Milana Garbiera a Dominiky Matušinskej pustila do nahrávania svojho debutového štúdiového albumu, ktorý sa len pred nedávnom dostal na pulty slovenských obchodov. Vítame vás v ich paralelnom svete...
Jano: Platňu sme v podstate finalizovali až v priebehu tohto roku.
Bolo to najmä kvôli vážnemu zdravotnému stavu producenta Maťa Migaša, ktorého sme v priebehu toho celého procesu boli niekoľkokrát pozrieť. V tom období mi to prišlo ako ohromná nevýhoda, že musíme odkladať vydanie albumu, ale na druhú stranu – možno to bolo aj na niečo dobré. Keď na to hľadím s odstupom, dá sa povedať, že niektoré z tých piesní ešte dozreli.
Robo: My sme ešte v lete šli do štúdia s už hotovými materiálmi. Potrebovali sme iba človeka, ktorý by tomu dal istú komplexnú podobu, keďže sme mali jasnú predstavu o zvuku i o aranžmánoch. Je pravdou, že sa to celé výrazne predĺžilo a predsa len cestovať na trase Žilina-Prešov po vlakoch skoro každý víkend nie je veľmi sranda. Do budúcnosti určite chceme túto vec riešiť buď to vlastným štúdiom alebo nejakou dvojtýždňovou nahrávacou šnúrou, keďže je to fyzicky i psychicky priveľmi vyčerpávajúce.
Pôvodne ste mali album vydať pod taktovkou Sony BMG, tesne pred vydaním ste ale podpísali zmluvu s EMI Music...
Dominika: Jednoducho sme sa nedohodli. Nefungovali tam niektoré veci a rozišli sme sa s tým, že sme očakávali trochu iný prístup a riešenie jednotlivých problémov týkajúcich sa vydania samotného. V podstate sme sa hneď na to dohodli s EMI, priniesli im kompletne nahraný materiál a CDčko bolo na svete.
Práve ním ste si podľa vašich slov otvorili svoju súkromnú bránu do paralelného sveta, kde sa teda nachádza?
Robo: Pre mňa je to realita, v ktorej som a svojim spôsobom môžeme byť radi, že sa práve v nej nachádzame. Celá táto teória, a vlastne i názov skladby a samozrejme albumu, vznikla vďaka jednému programu, ktorý som raz dávno videl v televízií. Jedná sa o predpoklad vedcov pracujúcich vo CERNe (najväčší urýchlovač častíc na svete), kde prišli na alternatívnu možnosť existencie nekonečného množstva paralelných svetov.
Jano: Ide tam o to, že práve v nich je nespočet viac či menej podobných realít, ktoré sa navzájom prelínajú a dávajú vzniknúť rôznym obmenám našej reality. Okrem tohto vedeckého pohľadu to ale má aj istý umelecký rozmer a práve o ten nám šlo.
Debutovali ste EPčkom, ktoré ste si v náklade 500 kusov vydali sami – neplánovali ste niečo podobné zopakovať i pri tomto albume?
Robo: Myslím, že takýto proces je relatívne prirodzený pre mnoho mladých začínajúcich kapiel, keďže nemajú ani kontakty, ani peniaze a pochopiteľne ani vydavateľstvo, ktoré by zaplatilo nahrávanie. Pri tých prvých piesňach sme sa snažili ako sme vedeli, mali sme šťastie na dobrých ľudí a v podstate sme napokon horko-ťažko zohnali prostriedky na štúdio v Čechách. Čo sa ale nášho najnovšieho albumu týka, bola by to dosť idealistická predstava – i keď, áno, dalo by sa to, avšak všetko stojí peniaze a tie sa už v súčasnosti tak ľahko zohnať nedajú.
Jano: Samozrejme to je aj o tých, ktorí to všetko robia. Ten úzky okruh štyroch ľudí nemá toľko času a energie, aby sa staral o všetky veci jednotlivo a mnohokrát to skôr pôsobí kontraproduktívne. Hudba je prácou na plný úväzok – človek tým jednoducho musí žiť dňom i nocou.
Videoklip uzrel svetlo sveta len nedávno, no pôvodne sa hovorilo o retro štýle, čím tá zmena?
Robo: Hlavným dôvodom bola zmena režiséra, keďže ten "náš" bol plne zaneprázdnený. Oslovili sme pražského režiséra Davida Beránka, ktorý je zodpovedný za viac ako 200 klipov tuzemských kapiel a myslím, že to vypálilo veľmi dobre.
Dominika: Na poslednú chvíľu sa teda aj kvôli tomuto menil celý scenár. David nám ponúkol deväť variant, dali sme hlavy dokopy a napokon skombinovali jeho nápad s našim a výsledok už posúďte sami.
Takže nevylučujete ani ďalšiu spoluprácu...
Robo: Tak nápady by boli, režisér tiež, ale myslím, že je potreba nechať si trochu času na vytvorenie odstupu. Žiaden interpret nejde hlavou proti múru a silou mocou sa do toho púšťať tiež nechceme. Ďalšie video by sme radi vypustili v priebehu budúceho roka, pričom sa určite bude jednať o vizuál nášho druhého singla.
Jano: Ten síce ešte vybraný nie je, ale určite to bude niektorá z piesní – Zo všetkého najradšej, Posledný a prvýkrát alebo Z pavučín. Nedá sa povedať, že by tam boli nejaké dva úplne jasné single, čo je vlastne aj veľkou devízou toho albumu.
Koncertne sa dosť výrazne zameriavate na Českú republiku. Pripravujete aj nejaké slovenské vystúpenia?
Dominika: Nedá sa povedať, že by sme priamo zameriavali na nejakú krajinu. Hráme tam, kde nás pozvú, alebo kde máme fanúšikov. Či je to Česko, Slovensko, Maďarsko, Poľsko – nejde o nejakú preferenciu, jednoducho nám to v tých končinách vyšlo viackrát, ale ide skôr o zhodu okolností, než zámer.
Vašim dvorným textárom je Juro Michalič, nerozmýšľali ste i o externom prísune textov?
Robo: Každá pesnička má svoje vlastné posolstvo a práve to je to, čím je Jurajov štýl špecifický. Texty píše exkluzívne iba pre nás a mne osobne dosť vadí, keď vidím ako jeden textár vyslovene predáva svoje výtvory niekoľkým kapelám súčasne.
Jano: Dá sa povedať, že Juraj je našim piatym členom. Kým tá spolupráca funguje, nie je najmenší dôvod hľadať nejaký vonkajší zdroj – jedinou možnosťou by bolo nejaké zapojenie nás samotných, ale my to radšej nechávame na profesionáloch. (smiech)
--
Text: Miroslav Meňhert
Foto: Chimera.sk
Súvisiaci interpreti: Chimera
