Zabudnite na Freddieho Mercuryho

Bratislavská Nová scéna ponúka novinku postavenú na niekoľkých známych menách. Svetových aj domácich.

Nastúpiť v divadle „artovejšiu“ cestu je postup hodný pozornosti. Vyhlásenie riaditeľa bratislavskej Novej scény však ešte nič nehovorí o kvalite a úspechu inscenácií.

Na svet tak prišlo tanečné divadlo Queen. Tím okolo choreografa Mária Radačovského sa nechal inšpirovať hudbou slávnej britskej kapely a jej charizmatickým lídrom Freddiem Mercurym.

Divadelný titul s takýmto názvom vyznieva takpovediac populisticky – zákerná myšlienka, že sa ktosi priživuje na svetoznámej značke a rockovú ikonu akurát tak zosmiešni, jednoducho visí vo vzduchu.

Na druhej strane – divák je úprimne zvedavý a rád sa zvezie na vlne známych skladieb. Nepôjde to však ľahko.

Drámu si domyslite sami

Scéna je prázdna, premietanie na zadnú projekciu sľubuje ďalší rozmer. Najprv prichádza krátke tanečné intro malej žienky z garderóby v kostýme anglickej kráľovnej.

Vzápätí nás za mixážnym pultom víta Laco Lučenič. Osobne. Pokúša sa vyhnať z javiska ženský element, no ako neskôr vysvitne, bude to ťažké, až nemožné. Okrem toho, že hrá sám seba – teda dídžeja, hudobníka a producenta, má za úlohu aj viesť konkurz tanečníkov, ktorí prišli zabojovať o rolu Freddieho v tanečnej podobe k skladbe Bohemian Rhapsody.

V prvej časti sa mu predstavujú tanečníci, medzi ktorých sa nenápadne prepletú aj tanečníčky. Freddieho tanečnú postavu mal pôvodne získať iba jeden človek, no stáva sa materiálom pre tanečný kolektív, pre spoločnú choreografiu.

Ak by niekto čakal extravagantnú šou typu Freddieho pohybových exhibícií na živých koncertoch, nedočká sa. Ak by sa chcel nechať nerušene unášať známou obľúbenou hudbou, tiež môže zostať prekvapený. Ak je zvedavý na Freddieho dvojníka, je úplne mimo. A ak očakáva prvoplánovú drámu, bude si ju musieť domyslieť.

Sám neviditeľný režisér (súčasť príbehu), publikum ešte zmätie výrokom: nezaváňa to tu trochu intelektuálčinou?

Libretom muzikálu sa stáva príbeh o vzniku tanečného predstavenia, čo je sympatický prístup. Tvorcovia majú na zreteli, že treba byť voči materiálu pokorný.

S použitím Freddieho hudby narábajú opatrne. Výber skladieb neradia chronologicky, kľúčom je skôr ich potenciál pre tanečný výraz. Fanúšikov kapely môže rozladiť, že vlastne nejde o poctu veľkému spevákovi.

Na druhej strane, tvorcovia neváhajú použiť skladbu Mother Love - Freddieho labutiu pieseň, ktorú nahral ako úplne poslednú v štúdiu. Práve tá je napokon zdrojom najemotívnejších momentov v druhej časti predstavenia, keď sa príbeh preklápa a konkurz sa mení na výpravnú generálku.

Namiesto režiséra muzika

Skladby kapely Queen sú v rukách Laca Lučeniča, ktorý ich mixuje v prospech príbehu i tanečnej logiky, miestami však akoby príliš zasahoval do kompaktnosti hudobného výrazu. Živé gitarové vstupy sú o. k., prekvapením je, že celé predstavenie sa končí krátkym „sóličkom“.

Práve tento moment upozorňuje, že Lučeničova postava (ako jediná) tu má činoherný rozmer. Nie je to len Lučenič na prvú. To, ako ju zvládol herecky, je jedna vec (zvíťazil obyčajný civilný prístup), horšie je, že postave nebola venovaná režijná pozornosť.

Celkovo možno povedať, že to, čo tejto inscenácii chýbalo, bola poriadna réžia. Aj keď tu programovo išlo o tanečnú zložku, ktorá bola naozaj prepracovaná a zvládnutá, inscenácia pôsobila nedorobene, akoby jej dobré uchopenie vypadlo tvorcom z rúk.

Je to škoda, riešenia by sa určite našli. Uvažovať o tejto hre s rozpačitosťou však nebráni uznať, že bola dramaturgicky poctivo stavaná a choreografia i tanečné výkony si naozaj právom pýtajú pozornosť.