Osemdesiatka však pre neho nie je ťarchou, pretože si ju prehadzuje z pleca na plece. Je plný sily a optimizmu a to aj napriek operáciám, ktoré prekonal. Fyzicky pracuje, píše, vydáva knihu, hrá v Národnom divadle a veľa cestuje. Spomína na kolegov, rozpráva o rodine a plánuje budúcnosť.
26. januára oslavujete osemdesiatku. Ako to vnímate?
Vôbec to nevnímam a niekedy aj rozmýšľam, či je to vôbec možné, že mám toľko rokov. A už by som sa mal správať ako vážený pán, tak ako kedysi moji starší kolegovia z divadla, s ktorými som hrával. Nemali ani sedemdesiat a boli z nich dôstojní páni. Chodievali v obleku a už aj ten u mňa vzbudzoval rešpekt. Hovorím o pánoch Valachovi, Záborskom, Dibarborovi... Uvedomujem si, že vo mne samotnom sa svet zmenil. Na všetko mám iný pohľad. A čudujem sa, koľko som toho kedysi stíhal napríklad s Jožkom Kronerom či s Ivanom Krajíčkom...
Čo napríklad?
Voľakedy som bol už ráno o tretej na rybách aj s Jožkom Kronerom, o ôsmej sme nahrávali v rozhlase, o desiatej sme boli v divadle na skúške do druhej hodiny popoludní, a potom sme bežali do televízie, kde sme robili záznam inscenácie až do šiestej. O siedmej sme už hrali predstavenie v divadle a po ňom sme išli znova do televízie, kde sme pracovali do polnoci. A ráno znova. Nepochopím ani to, ako sme mohli s Ivanom Krajíčkom robiť v sobotu estrádny program v televízii v Prahe, v nedeľu program v Košiciach a v pondelok ráno o ôsmej sme nahrávali v bratislavskom rozhlase. Až sa mi nechce veriť, keď to v tých svojich denníkoch čítam.
Aj tak ste na svoj vek vitálny. Mnohí vaši rovesníci sa sťažujú na choroby, bolesti... Vás to všetko obchádza?
Len čo niekto začne spomínať alebo hovoriť o chorobách, tak v tom momente mením tému. No, aj ja mám za sebou tri ťažké operácie. (smiech). Na pruh, prostatu a pred tromi rokmi mi operovali aj chlopňu na srdci. Pán profesor Outrata ma veľmi kvalitne zoperoval. Kým pacienti okolo mňa začínali prejavovať známky života po operácii na šiesty deň, tak ja som už vtedy behal a chcel som ísť domov. Odvahu mi dodal pán Outrata, ktorý rozprával, že jedného pacienta po takejto operácii prepustili na trinásty deň a na štrnásty vyhral majstrovstvá Československa v stolnom tenise. (smiech) A, aby som nezabudol, veľké problémy som mal aj s očami.
Čo sa vám stalo?
Neviem, ale dva roky som mal ukrutné bolesti. Ako keby som mal v ľavom oku nejaký ostrý predmet. Chodil som k lekárom, ale nič nepomáhalo. V tom čase ma pozvali krajania do Chicaga na stretnutie, ktoré organizujú každý rok na prvého mája. Ospravedlnil som sa tomu Igorovi, ktorý ma tam pozval, že pre oko neprídem. Nakoniec on pricestoval do Bratislavy a stretli sme sa. Asi trikrát urobil zvláštne pohyby rukami, ako keby mi niečo z nich bral a odhodil preč. O dva dni ma oko prestalo bolieť, ako keď utne. Dodnes si to neviem vysvetliť.
Kedysi ste holdovali cigaretám. Ešte fajčíte?
Nefajčím šestnásť rokov. Keď Ivan Krajíček ležal krátko pred smrťou v nemocnici v Podunajských Biskupiciach, bol som za ním. Bol na tom tak, že ma už ani nespoznával. Pán doktor si vtedy zmyslel, že vyšetrí aj mňa. Výsledky boli negatívne. Natešený som vybehol von a siahol som po cigaretách. Vtedy som sa zháčil a povedal si - dosť! Veď ja som pil kávu preto, aby som si pri nej zafajčil. Dokonca som si musel zapáliť aj po polievke a až potom som v jedle pokračoval... A tak som s fajčením prestal.
Máte v zálohe ešte nejakú spoločnú nepublikovanú historku?
A viete, že mám? Raz nás zavolali s Ivanom do Prahy robiť zábavný televízny program. So sebou sme si vzali 10-litrový demižón, čo bolo aj poznávacie znamenie pre šoféra, ktorý nás na letisku čakal. Rovno sme išli do kultúrneho domu, kde sa to nakrúcalo. Bol tam Gott, Pilarová, Matuška, Lubomír Lipský a ďalší známi ľudia a my sme z toho zostali ako omráčení. Ale postavili sme demižón na stôl a hneď sme boli kamaráti. Nalievalo sa, demižón sme vypili, program sa skončil, všetci odišli a s Ivanom sme zostali sami. Taxíkom sme sa dostali do hotela Ambasádor a tam nás čakal riaditeľ hotela. Povodil nás po celej prevádzke, jedli sme, pili a keď sa s nami lúčil povedal „nashledanou“. A „nashledanou“ bolo o rok, keď sme s Ivanom znova do hotela zavítali. Čakal na nás účet 780 Kčs, čo sme pred rokom pri riaditeľovi vypili a zjedli. Zaplatili sme ho, ale mysleli sme si, že toho riaditeľa uškrtíme. (smiech)
Dlhé roky ste mali v divadle šatňu spolu s Michalom Dočolomanským. Aj s ním bolo veselo?
S Miškom sme boli spolu v šatni asi aj vyše tridsať rokov. On bol nesmierne zručný a ochotný pomáhať. Dodnes máme doma dobovú stoličku, ktorú vyrobil, jedávame za stolom, ktorý nám zhotovil z dverí. Mal ohromnú radosť, keď zohnal nejaké drevo. A opravoval mi aj hodiny, ktoré som kedysi zbieral. Raz ma pozval k sebe a povedal, že ak chcem, opraví mi zuby. Mal šliapaciu zubnú vŕtačku a on si vŕtal sám na nej zuby. Inokedy som ho našiel v šatni a pred sebou na stole mal veľkú rašpľu na drevo, kliešte a dláto. Spýtal som sa ho, čo ide robiť. Vraj manikúru a začal si tou rašpľou pilníkovať nechty, kliešťami cvakať pazúry. Ruky mal vypracované a samý mozoľ. No, ale tá jeho manikúra ma dostala. (smiech) Miško bol úžasný.
Onedlho príde na trh vaša kniha, kde si na kolegov spomínate...
Volá sa Naša dobrá kapela a je to kniha o tridsiatich troch hercoch. Nie však o tom, ako hrajú, ale o ich bežnom živote. Kedysi som to už ponúkal v istom vydavateľstve, ale tam mi rukopis stratili. Našťastie som mal kópiu. Dával ju dokopy pán Albert Marenčin a odobril ju aj Ján Štrasser. Je to také dobré čítanie.
Známy ste aj tým, že ste rodinne založený človek. Stále žijete s tou istou manželkou a máte aj päť vnúčat, medzi nimi svetoznámu fotomodelku.
Na rodinu nedám dopustiť, to je to najhlavnejšie a najdôležitejšie v mojom živote. V našom vzťahu s manželkou sa nezmenilo nič. Na to som hrdý a prísny. Radosť mi robia aj vnúčatá. Od staršieho syna Oldřicha mám dvoch vnukov, inžinierov. Oldo (26) pracuje v Barcelone, mladší Filip (24) ide pracovať do Švajčiarska. Mladší syn Ivo má tri dcéry. Michaela (25) je fotomodelkou známou vo svete, Lucia (21) študuje masmediálnu komunikáciu v Bratislave a Ivanka (4) je ešte škôlkarkou.
Syn Oldřich je diplomat a Ivo herec. Je pravda, že sa obaja rozviedli?
Nikdy som neočakával, že sa niečo také môže stať mojim deťom, pretože to považujem za slabošstvo. Ale stalo sa. Netajím sa tým a je mi to veľmi proti srsti. A nech sa moji synovia nehnevajú, že im to dávam až príliš najavo, ale neviem sa s tým vyrovnať a je mi to ľúto.
Zažili ste toho veľa. Myslíte si, že je aj čas na bilancovanie?
V mojom prípade to neprichádza do úvahy. Ja si totiž veľmi striktne budujem budúcnosť. S nostalgiou občas pozerám na fotografie v albumoch, keď niečo hľadám, ale dlho pri tom nevydržím. Myslím skôr na to, čo bude o pol roka, rok, dva... A mám toho toľko, že neviem, kde mi hlava stojí.
Prezraďte, čo teda plánujete?
Predovšetkým rozmýšľam o dovolenkách a kde by sme sa mali pozrieť. V Bratislave štvrte v Starom meste, námestie, uličky, kostoly vo vnútri, veď to sú krásne budovy. A to si vyžaduje čas. V marci ideme s manželkou do kúpeľov v Dudinciach, v apríli do Chicaga na pozvanie, v lete do Madridu a potom na potulky do Talianska.
