Keď rozpráva, pripomína to jeho hru – akurát namiesto vodopádu tónov príde séria rýchlych viet a slov. STEVE VAI pred koncertom, ktorý ho čaká v stredu v bratislavskom MMC klube, poskytol rozhovor SME.
Začnime trochu provokačne: Prečo by sa vlastne niekto mal prísť pozrieť na koncert inštrumentálnej gitarovej hudby?
„Lebo to bude pestrá šou, veľa rôznej hudby aj zábavy. Sprevádzajú ma gitarista Dave Weiner, basgitarista Philip Bynoe, bubeník Jeremy Colson. Všetci sú skvelí, stabilne spolu hrávame už takmer pätnásť rokov. Snažíme sa robiť koncerty s veľkou dynamikou a energiou, každý má dosť veľký priestor, príde aj akustický blok a zapájanie publika, ktoré nám pomôže vytvoriť skladbu. Zahráme 6 - 7 vecí z aktuálneho albumu The Story of Light, staršie skladby, ktoré som dosť dlho nehral, a, samozrejme, aj tie najznámejšie, ktoré ľudia očakávajú. Nemyslím si, že by sa niekto stihol nudiť.“
Takže môže si niekto priniesť aj vlastnú gitaru?
„Jasné, prečo nie? Rád si s ním zajamujem a nechám sa odrovnať (smiech)."
The Story of Light je druhou časťou konceptuálnej trilógie, ktorú ste začali albumom Real Illusions: Reflections. Zahráte z neho skladbu Freak Show Excess, o ktorej tvrdíte, že bola inšpirovaná hudbou z balkánskych svadieb?
„To asi nie. Je to strašne ťažká vec. Keď sme ju skúšali, začal som sa obávať, že si dolámem prsty.“
Je zvláštne počúvať to od niekoho, kto je už niekoľko rokov považovaný za jedného z najväčších gitarových virtuózov. Ako vlastne vyzerá váš deň – vždy, keď vstanete, schmatnete nástroj a pustíte ho až večer?
„No, už necvičím toľko ako kedysi, ale stále dosť. Dnes sa skôr snažím nachádzať výzvy, ktoré považujem za príležitosti, ako sa ešte viac hlbšie dostať do gitary a získať z nej nové zvuky, iné nálady a pocity. Dá sa to povedať aj tak, že vyhľadávam to, čo sa nachádza mimo mojej komfortnej zóny s cieľom skrotiť to. Ale tá skutočne najväčšia výzva je mentálny aspekt – byť počas hrania stále totálne prítomný, hypersenzitívny ku všetkému, čo sa deje. Dokonale zosynchronizovať ruky s hlavou je úloha na celý život. Musí sa to diať prirodzene, treba mať veci pod kontrolou a zároveň nestratiť spontánnosť. To odlišuje tých najlepších muzikantov od ostatných.“
Čo nové technologické možnosti? Ste ich fanúšikom, vidíte v tom nové možnosti?
„Samozrejme, sú tu nové, čoraz lepšie nástroje. Je toho strašne veľa, ale ja osobne sa skôr snažím čo najlepšie ovládnuť jednu vec než mať toho čo najviac. Ale technika vám pomôže najviac rozšíriť hudobný slovník, keď ponúka možnosť dotvorenia podľa vlastných potrieb. Využívať iba továrenské presety je dosť nudné, načo je dobré, keď všetci gitaristi znejú rovnako alebo veľmi podobne? Taký nástroj som však ešte dosiaľ neobjavil.“
V decembri uplynulo dvadsať rokov od smrti Franka Zappu. On vlastne naštartoval vašu kariéru, začali ste s ním spolupracovať ešte ako tínedžer. Bola to skúsenosť, ktorá totálne zmenila váš pohľad na hudbu?
„Viac než to. Vtedy som bol ešte taký mladý, že som ani vôbec nevedel, ako hudobne myslieť. Miloval som gitaru, hral na ňu, ale predstavte si, že máte osemnásť rokov a začnete hrať komplikované štruktúry, samé zmeny tempa, rytmu, máte čo robiť, aby ste dokázali zahrať tie noty, o pridaní nejakého výrazu sa nedá ani hovoriť. Za šesť rokov ma naučil všetko, čo o hudbe viem. Úplne mi otvoril nové dvere a možnosti. A to sa netýka len mojej gitary, ale celkovo - hrania v kapele, hudobného biznisu, nezávislosti a doťahovania vecí do konca. To vám nedá žiadna škola. On bol jedným z najvplyvnejších ľudí v mojom živote. Preto som sa veľmi rád zúčastnil na turné Zappa hrá Zappu s jeho synom Dweezilom. Frankova hudba mi je stále veľmi blízka.“