Prvého júna sa Foo Fighters predstavili vo videoklipe Run ako partia rockových druidov v domove dôchodcov, kde svojou hudbou vyhecujú obyvateľov k hotovej anarchii. Leto uzavreli augustovým klipom k skladbe The Sky Is A Neighborhood a o pár týždňov neskôr uzrel svetlo sveta ich nový album Concrete and Gold. Dokázali na ňom premeniť svoj talent a skúsenosti na zlato?
Keď optimistického bojovníka očarí dobrý pop
Dave Grohl je naozaj cool týpek. Každý by si s týmto rockovým tatkom rád zašiel na pivo, hodil reč, alebo ho len tak stretol niekde na koncerte. Mimoriadne otvorený, optimistický a srdečný prejav skombinovaný s úškľabkom od ucha k uchu sú značkou jeho vľúdneho prístupu k širokej verejnosti. Navyše, aj vďaka svojej vtipnosti a nulovej arogancii tento jeho imidž pôsobí tak akosi detsky a zároveň vyzreto. Pravdou je, že keby ste prežili mladosť vedľa drogami a škandálmi opradeného Kurta Cobaina a stali sa aj bezprostredným svedkom jeho zániku, museli by ste sa obrátiť na úplne inú vieru. Z temnoty sa vyhrabete do vlastného svetla. Stanete sa skrátka cool pre každého, s kým sa stretnete.
A čo ľudia, ktorých uznáva? Grohl sa nikdy neostýchal toho, aby za niekým pribehol a vyznal mu svoj obdiv. To isté sa stalo v prípade popového producenta Grega Kurstina. Vlasatý frontman cestou v aute začul The Bird and the Bee a očarený harmóniami nahrávky synthpopového dua Kurstin/Inara George musel práve tohto človeka vyhľadať. Multiinštrumentalista sa ako skladateľ a/alebo producent podieľal na úspešných albumoch a singloch popových hviezd ako Lily Allen, Pink, Sia, Kylie Minogue alebo Kelly Clarkson, spolupracoval aj s Beckom, duom Tegan and Sara a pomohol Adele napísať megahit Hello a dve ďalšie skladby z jej ostatnej štúdiovky 25. Svoj príbeh o pripravovaní albumu a kamarátstve s Kurstinom, ale i svojej zlomenej nohe, Dave vyrozprával v zábavnom animovanom videu Foo Fighters - The Making of Concrete and Gold.
Vo videu taktiež vymenúva "personál", ktorý sa muzikantsky na albume podieľal v hollywoodskom štúdiu EastWest. Okrem spoluhráčov z kapely, ktorými sú Pat Smear (gitara), Chris Shiflett (gitara), Nate Mendel (basa), Rami Jaffee (klávesy) a Taylor Hawkins (bicie), môžme začuť aj hlas spomínanej Inary George z The Bird and The Bee v piesni Dirty Water, Alison Mosshart z The Kills, Paula McCartneyho a dokonca i R&B/popové hviezdy Shawna Stockmana (Boyz II Men) a Justina Timberlakea.
Motörhead a Beatles - pretrepať a poriadne zamiešať
Grohl má síce svoju nezameniteľnú charizmu odklonenú od klišé nafúkanej rockovej hviezdičky, ale na druhej strane, hudobne častokrát predvádza to najobohratejšie rockové klišé. Foo Fighters skladajú takmer rovnaké skladby s osvedčenou pravideľnosťou podobných melodických štruktúr posledných dvadsať rokov, takže keď ohlásili šialený psychedelický a experimentálny album, musel som sa pousmiať. Tak trochu som tušil, že to bude všetko aj tak klasický Foo Fighters. Otázka znie - mýlil som sa?
Hneď v prvej piesni T-Shirt Dave sprevádzaný iba akustickou gitarou baladicky spieva o tom, že nechce byť kráľom, chce len spievať love songy a tváriť sa, že sa nič zlé nedeje. Znie to fajn. Taký uchu lahodiaca raw folk z konca päťdesiatych rokov. Celkom nečakane na nás však vyletí chorál ako z rockovej opery a hlasne graduje do rovnako prekvapivého ukončenia. Vravím si, wow, konečne niečo, čo som nečakal, aj keď sa neviem rozhodnúť, či to bolo super alebo úplne od veci.
Nasleduje skladba Run, ktorú si pamätáme zo skvelého prvojúnového klipu, s jemne naznačeným refrénom v úvodnej vybrnkávačke, úplne ako v skladbe The Pretender spred desiatich rokov. Už viem, že počúvam štandardných Foo Fighters. Drásavý riff v sprievode s bojovým rytmom bicích a distortion vokálom je jednou z najefektívnejších pripomienok Grohlových prvotín na celom albume. Okej, zatiaľ je to prekvapenie a štandard päťdesiat na päťdesiat!
Tretia pieseň je dlho utajovaným "featuringom" s Justinom Timberlakeom, ktorého si všimnete ťahať iba v refrénoch. Nejde teda o žiadny pokus o pretnutie žánrov medzi ortodoxnými rockermi a R&B spevákom. Make It Right funguje hlavne ako retro-feeling song s odkazom na Led Zeppelin a 70's blues-rock.
V podobnom duchu sa nesie The Sky Is A Neighborhood, ktorá je tak trochu "We Will Rock You" tohto albumu. V piesni sa strieda rytmické garážové blues s úderným Grohlovým spevom a ten je nahratý zaujímavým spôsobom - jeho hlas znie, akoby spieval za zavretými dverami skúšobne, ktorá sa nachádza hneď vedľa vašej izby - s až gospelovým chorálom v refréne. Skladba je skvelá a zaslúži si klip, aj keď sa stále neviem ubrániť pocitu, že opäť počujem niečo, čo graduje od niekadiaľ nikam.
Vokály oceňujem aj na nasledujúcej skladbe La Dee Da. Tie sú, rovnako ako predošlá hitovica, obohatené o ženský spev Alison Mosshart. Zrejme najcoolovejšia pecka z celej jedenástky a užil som si ju hneď na prvé počutie, keďže má šťavu a chytľavú energiu porovnateľnú s Eagles of Death Metal.
Spočiatku pokojná indie-popová Dirty Water na vás po prvých piatich nadupaných skladbách príjemne doľahne. Celkovo mi z nejakého dôvodu vyhovuje táto Grohlova spevácka poloha o dosť viac ako pri ukričanejších záležitostiach. Fakt ste si ale mysleli, že špinavá voda bude tiecť v tomto duchu až do konca? Po dvoch minútach je všetko inak, no napriek momentu zaujímavému prekvapenia cítim, že si to pokojná melódia akosi nezaslúžila. Robustné riffy, ktoré sa do nej odrazu natlačia, znejú, akoby si ich požičali od svojich susedov z rockového neba Queens of The Stone Age. K tomu si pripočítajte nasledujúcu pieseň Arrows a máte pocit, že obe kapely pracovali s tým istým popovým producentom. Oh, toľká podobnosť!
Keby pozostalí členovia Beatles aj nechceli vedieť, koľkých hudobníkov svojou tvorbou ovplyvnili, tak im to Grohl zakaždým pripomenie aj tak. V tomto duchu sa vezie kolísavá akustická Happy Ever After (Zero Hour), pri ktorej si konečne môžete vydýchnuť bez toho, aby vás odrazu zavalilo niekoľko zvukových stien ťažkých riffov. Uspávanka pekne uľahne do stratena a po nej prichádza skladba Sunday Rain, na ktorej sa už podieľa aj samotný Paul McCartney - ako bubeník. Otázne je, prečo si vlastne nezavolali Ringa... (vlastne zavolali - ako fotografa).
Štandardná vypaľovačka The Line je priamočiarý typický Foo Fighters song, ktorý by vám mal hrať v idúcom aute. Neviem, prečo ho dali ako predposlednú pieseň, ale asi má fungovať ako hromozvod, ktorý nás bleskom vráti späť k ich tradičným piesňam, aby sme po tom "beatlesáckom úlete" nezabudli, koho je to vlastne album. Tým nám prichystajú pôdu pre poslednú citáciu, tentokrát ide o kombináciu Black Sabbath a Pink Floyd v záverečnej Concrete and Gold s hosťujúcim soulovým spevákom, ktorého hlas sa stratil v štyridsiatich vokálnych stopách.
Fúú...
Na svoju otázku, či som sa mýlil, si odpovedám - čiastočne. Foo Fighters sú mimoriadne obľúbená kapela so stabilnou miliónovou základňou fanúšikov. Ich doménou sú obrovské arény, a práve vďaka tomu sú mašinou na výrobu štadiónových rockových vypaľovačiek, ktoré už z albumu navádzajú na predstavu, ako to asi bude znieť, keď to odohrajú a zaspievajú pred niekoľko-desaťtisícovým davom. Tým, že nahrajú štyridsaťstopové chorály, v ktorých sa stratí farba aj text, si však príliš nepomáhajú. Vo výsledku to znie tak akosi plocho a nevýrazne, podobne ako hudba samotná, ktorá sa to celé občas snaží iba násilne prehlušiť.
Stále nerozumiem, prečo má kapela až troch gitaristov, keď všetci hrajú vlastne to isté. Niektoré riffy sú naozaj šupa a nakopú poslucháčovi zadok, aby ho následne usadili do uťahanej baladickej polohy. Tieto prechody, aj napriek ich melodickej pestrosti, sú si v repertoári kapely už dávno na vlas podobné a to Foo Fighters neposúva k obohacujúcej virtuozite, či experimentu, ale k predvídateľným kompozíciám, ktoré v kontexte doterajších hitov a skladieb splývajú. Rockový panic, ktorý bude na ich koncerte prvýkrát a nie je oboznámený s repertoárom kapely, nezistí, ktorá skladba je nová a ktorá má desať, až pätnásť rokov. Aj akýkoľvek pokus o gradáciu, alebo pompéznejší aranžmán zaniká v rokmi osvedčenej repetetívnosti potichu-nahlas-potichu-nahlas a stále dookola.
V prípade nového albumu hlavne hlasitosť dostáva nový rozmer a to, čo je občas nahlas, je vážne NAHLAS, čo pôsobí mierne praskajúcim, nevyváženým dojmom. Ich deviaty pokus skĺbiť Beatles a Motörhead za asistencie ozajstného beatlsáka nie je nejakým spôsobom zvlášť vizionársky a tým neprekvapí. Keď sa však pokúšajú o citácie svojich obľúbencov (Make It Right, La Dee Da, Happy Ever After, Sunday Rain, či Concrete and Gold), nie je to lacná imitácia a veríte im to, dokonca viac ako niektoré piesne s ich charakteristickým rukopisom (The Line). A to je pre mňa celkom zaujímavý a prekvapivý fakt.
Foo Fighters - Concrete and Gold
(RCA Records, 2017)
1. T-Shirt
2. Run
3. Make It Right
4. The Sky is a Neighborhood
5. La Dee Da
6. Dirty Water
7. Arrows
8. Happy Ever After (Zero Hour)
9. Sunday Rain
10. The Line
11. Concrete and Gold
Celý album môžete počúvať na Deezeri:
Autor: Matej SekerkaFoto:
Súvisiaci interpreti: Foo Fighters
