Každý deň prichádzaš do Tibetu,
v tom istom tanci,
vždy inými vlastnými krokmi.
Každý deň prichádzam do Tibetu,
v tom istom tanci,
vždy inými vlastnými krokmi –
sám sebe deravým batohom,
v ktorom nesiem ďalej
aj to, čo sa vo mne nikdy ani o vlas nepohne,
aj všetkých mojich žblnkotavo živých,
deti, ktoré neboli a starcov, ktorí nie sú.
Starcov, ktorí neboli a deti, ktoré nie sú.
Ich kroky ma ďalej k vlastným stopám nesú nahého
v tom istom tanci,
ktorý poháňa aj môj krok.
Pokojné tváre sčerneté
pod lavínou svetla.
Zvonce bez zvierat.
Zvieratá bez zvoncov.
Slnko napoly žeravé,
napoly spálené
od našich pohľadov.
Tieň svietiaci v tieni môjho tieňa.
Trepotavé útržky
vlastných šiat a slov.
Rednúci vzduch, v ktorom je dosť miesta
pre pomalý úsmev, čo sa dlho opätuje sám ako dobrá odpoveď.
Každý deň prichádzam do Tibetu,
v tom istom tanci,
vždy inými vlastnými krokmi.
Meravú ruku kladiem na meravú píšťalu.
V tom istom tanci, v tom istom tanci,
len inými krokmi
sa jagavé hory pomaly hýbu pod nehybnými oblakmi.
V tom istom tanci, len inými krokmi
sa jagavé hory pomaly hýbu pod nehybnými oblakmi.
V tom istom tanci, len inými krokmi
sa jagavé hory pomaly hýbu pod nehybnými oblakmi.
Každý deň prichádzaš do Tibetu.
💬 Komentáre
Komentáre budú implementované v ďalšej verzii.