S jasavým krikom rastu vo svaloch sa borím
do sviežeho snehu.
Lížem ho vyprahnutým jazykom.
V kostolnej veži
mi ticho straší blížiaci sa odmäk.
Nad hluchonemou riekou duní dutý zvon.
Zaviate holé konáre v sebe taja listy.
Skrehnutá, náhle precitnutá prsť vo švoch ostro praská.
Meraví vtáci sa rozpŕchli –
a hneď zas živo zlietli.
Na oceľovom nebi to temne iskrí.
Psi vrčia. Ceria zuby.
Láska.
S kvílivým spevom letu v drsnej srsti sa rútim
zo strmého brehu.
V oblúku nahej dúhy krúžim pod nebom.
A na plynúcej mihotavej hladine sa až za obzor rozsvecuje
neúprosne neživá sivá vlčia stopa,
čo som vlani koncom zima zľahka usínajúc nechal za sebou.
💬 Komentáre
Komentáre budú implementované v ďalšej verzii.