Smútok a samotu, trápenie, chmáry zahodím ďaleko do dlhej trávy a potom všetky spáchané hriechy utopím na dne divokej rieky. Vietor to vie vždy, keď vanie z rána, čo sa mi s Tebou v tej chvíly stáva, líšky to tušia, no neporušia sľub, čo nám dali, nám, našim dušiam. Nikdy ako predtým nerozbitne krehký byť sám, Zlý nikdy nespí. Byť ako prázdna nádoba, Tvojej lásky nehodná, sám to sa mi podobá! Tak ako v diaľke podkovy koní, tak srdce čisté v hrudi mi zvoní. Viem je tu Niekto, komu vždy chýbam, a Tvoja láska z prachu ma dvíha. Dlho si váhal, párkrát sa stratil a s krížom svojim sám si sa trápil. Aj keby tiene zlákať Ťa chceli, od istej chvíle patríš mu celý. Nikdy ako predtým nerozbitne krehký byť sám, Zlý nikdy nespí. Byť ako prázdna nádoba, Tvojej lásky nehodná, sám to sa mi podobá! Nikdy ako predtým nerozbitne krehký byť sám, Zlý nikdy nespí. Byť ako prázdna nádoba, Tvojej lásky nehodná, sám to sa mi podobá!