^AmiVietor zosilnel a oheň iba tlel, iba tlel, ^Emikonáre stromov sa podobali rukám mŕtvych ^Amitiel. ^AmiNoc mala chladný dych voňala napätím, napätím, ^Emidesivé ticho nikto neru^Amišil. Tma ^Dmistriedala sa len s tem^Aminotou, ^Dmiráno bolo najďa^Amilej, ^Dmiiba večer žiaril divným svitom a ^Epretínal môj sen, ^E7pretínal môj ^Amisen. Náhle som zmeravel, blízko sa pohol tieň, pohol tieň, ten vlk stál pri mne a od chladu sa chvel. Zuby ako z mliečnej hmly, v očiach divný lesk, divný lesk, keď clivo zavyl, nebom sa mihol blesk. Krv zanechával v svojej stope, niekto mu ublížil, od tuláka čakal pomoc v chvíli, keď sám už nemal síl, sám už nemal síl. Bolo vidno, že má hlad, dávno nič neulovil, neulovil a tak som vlastnú stravu na dva diely rozdelil. Na vďaku vlčích očí, nikto z vás by nevsadil, nevsadil, dravec stráca krutosť, keď človeku uverí. Ten vlk sa potom túlal so mnou po ďalekých prériách, lepšieho priateľa v tomto kraji som nemohol mať, som nemohol mať.