Keď slnko v mrakoch skryje tvár a v izbe vonia samovar, za oknom celú noc sa prechádza mráz. Čaj dávny túžby rozčerí a človek ľahko uverí tým teplým ľudským dotykom, čo žijú v nás. Tbilisi, ty krásna báseň z kameňa, Tbilisi, pod južnou oblohou, spomienky, čo ako rieky pramenia, vždy ťa vrátia späť do mojich snov. Dnes od obzoru k obzoru sa derieš ako z mramoru a tvoje zlaté víno kvapká do fliaš. Kým vietor v spleti konárov nás budí piesňou prastarou, ty svoje dobré ráno pre každého máš. Tbilisi, ty krásna báseň z kameňa, Tbilisi, pod južnou oblohou, spomienky, čo ako rieky pramenia, vždy ťa vrátia späť do mojich snov, vždy ťa vrátia späť do mojich snov.