Do stôp v blate lístie znieslo
jeseň z mokrých konárov,
márne po nich niekto pôjde,
márne padne únavou.
Kto ich spravil, niekam zmizol,
stopa dávno vychladla,
zdrhol z potopenej lode,
z horiaceho lietadla.
Loďky stroskotancov blúdia
morom plným zlatých rýb,
nikde žiaden pustý ostrov,
nik tam aj tak nechce žiť.
Ešte chvíľu budú hľadať
tam, kde už len slabne vír,
ostal iba lodný denník,
vietor stránku otočil.
V riekach jarné kryhy tajú,
stopy búrka zahladí,
duše stroskotancov majú
svoje tajné poklady.
Možno malú triesku z loďky,
možno strelku z magnetu,
aby ukázala správne,
keď sa cesty popletú.
💬 Komentáre
Komentáre budú implementované v ďalšej verzii.