Veronika: Povedz mi otec, ty predsa všetko vieš a všetko poznáš to, čo je vôkol nás, povedz mi otec jak vyzerá čas. Ľubomír: Ako rieka, čo prúdom sa valí, ako z oblakov, keď padá sneh, ako búrka, čo buráca v diali, ako plač, čo sa premenil v smiech. Spolu: Tak znie ten čas, tak znie ten čas, tak znie ten čas. Veronika: Povedz mi otec, ty predsa všetko vieš a všetko poznáš to, čo je vôkol nás, povedz mi otec ako chutí čas. Ľubomír: Ako chleba, čo mamka ti dáva, ako studnička, zrkadlo hviezd, ako slza, čo z očú ti padá, ako domov po návrate z ciest. Spolu: Tak chutí čas, tak chutí čas, tak chutí čas. Veronika: Povedz mi otec, ty predsa všetko vieš a všetko poznáš to, čo je vôkol nás, povedz mi otec ako vonia čas. Ľubomír: Ako belostné višňové kvety, ako stáročná pavúčia tma, ako koráb pre kozmické lety, ako ľudia, jak ty ako ja, Spolu: Tak vonia čas, tak vonia čas, tak vonia čas. Veronika: Povedz mi otec, ty predsa všetko vieš a všetko poznáš to, čo je vôkol nás, povedz mi otec jak vyzerá čas. Ľubomír: Teraz vieš asi čas ako vonia, ako chutí a tiež ako znie, svet mladý a krásny a šťastný ho do svojich dlaní vezme. Spolu: A jedna z nich bude tvoja, bude moja, v ten deň spoznáš sama jak čas. Ľubomír: Jak vyzerá, v ten deň spoznáš, ty sama, jak vyzerá ten čas.